Ľuboš Dzúrik je známy najmä ako kapelník a bývalý basgitarista trenčianskej hudobnej skupiny 'Chór vážskych muzikantov' (CHVM). Napriek tomu, že sa za spisovateľa nepovažuje, tento rok vydal už tretiu knihu, ktorá nesie názov 'Jednohubky'. Okrem toho je aj čerstvým držiteľom Ocenenia za prínos do hudby, ktoré získal v rámci cien Radio_Head Awards, za dlhoročnú podporu trenčianskej hudobnej scény. V rozhovore prezradil ako toto ocenenie vníma, ako vznikala jeho nová zbierka poviedok a taktiež, čo pripravuje v budúcnosti.
Stali ste sa čerstvým držiteľom Ocenenia za prínos do hudby. Ako vnímate toto ocenenie?
Úprimne, celý život som sa venoval alternatívnej a undergroundovej muzike, čo bola hudba za minulého režimu zakázaná a nebola režimu a zriadeniu po vôli. S kapelou CHVM sme s týmto vydržali až do dnes, táto hudba ma stále baví.
Vždy sme to robili nezištne a s láskou. Doteraz úplne nechápem toto ocenenie, som z toho prekvapený a vrelo ďakujem všetkým, ktorí si túto prácu všimli. Doteraz mám sánku dole a som dojatý.
Zároveň ste vydali svoju tretiu knihu s názvom 'Jednohubky'. Mali ste vôbec niekedy v minulosti ambíciu stať sa spisovateľom?
Ja by som sa ani spisovateľom nenazval, pre mňa je to len hobby. Prvé dve knihy som napísal len preto, aby sme zachovali históriu kapely Chór vážskych muzikantov. V slohu som bol vždy dobrý, to ma bavilo, ale to tak maximálne na jednu stranu A4 a dosť. Nikdy som netušil, že by som mohol napísať celé knihy.
Vaše prvé dve knihy sa viazali tematicky na kapelu CHVM, v tejto ste sa dotkli aj iných tém. Čo vás priviedlo k tejto zmene?
Všetci v kapele sme boli dlho v opozícii proti sociálnym sieťam. Po piatich rokoch ma tam nakoniec kamaráti zaregistrovali, že to je dobré, zdieľať si medzi sebou rôzne veci a socializovať sa. Keďže som sa menej dostával medzi ľudí, pretože ma obmedzuje skleróza multiplex, tak som sa tam zaregistroval. Speváčka z kapely 'Ľahká múza', Gudrun, ktorá u nás spievala v roku 1985, napísala jeden príspevok na sociálnej sieti, kde vravela, že sa ako vyštudovaná geologička a nový zamestnanec raz stratila v bani v Novákoch.
V rozhovore sa okrem iného dozviete
Ako vznikala Dzúrikova nová kniha?
Prečo je jedna poviedka v knihe vytlačená dolu hlavou?
Na ktorú príhodu z knihy najradšej spomína?
O čom bude jeho nasledujúca kniha?
Aké príhody sa do knihy 'Jednohubky' nezmestili?
Akým unikátnym spôsobom sú príbehy v knihe zoradené?
Stopovala teda vláčik, ktorí ich v bani dopravuje a rušňovodičovi vravela, že by sa chcela dostať von. Ten jej povedal že „takéto individuá ja do vlaku teda určite neberiem“. Ja som jej povedal, že takýchto príhod mám ja v hlave veľa. Potom som začal dávať na sociálne siete každý deň jednu príhodu a malo to veľké ohlasy. Ja som pôvodne vôbec nemyslel, že by z toho mohla vzniknúť nejaká kniha.
Nakoniec ma však ľudia sami donútili, že prečo nie. Tak som si povedal, že tých 250 príhod, čo som napísal za 250 dní na mobile palcom pravej ruky, vydám. Najlepšie sa mi písalo v noci, každú to jednu príhodu som písal tak dve hodiny. Od prvej čo som napísal, ubehlo tri a pol roka.
Spomínali ste, že ste každý deň napísali jednu príhodu. Museli ste sa k tomu obzvlášť nútiť, alebo to išlo samo?
