NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Najskôr svoje výtvory na brehu zapálili a potom nechali odplávať dolu Váhom či Klanečnicou.
Ukončili vládu nepríjemnej Moreny, ktorá je známa aj v dnešnom folklóre. Jeden z chlapcov sa však svoju Morenu odhodlal zachrániť. Tá jeho skončila bez ujmy na zdraví v detskej izbe.
Vyhnali s ňou všetko zlé
Rozmanité Moreny vo veľkosti svojich tvorcov, ale aj zmenšené podoby staroslovanského synonyma zimy a smrti tvorili novomestskí druháci. Šikovní školáci sa vďaka učiteľke Jane Hargašovej dozvedeli o zvyku vynášania Moreny, ktorý sa v mnohých obciach i mestách praktizuje dodnes. A potom prišla na rad už vynaliezavosť malých tvorcov a ich rodičov.

Kostry Moreny boli zhotovené z veľkých drevených krížov, ale i varechy. Obliekli ich do starých vecí z domácich šatníkov, kde ubudli rôzne šatky, obnosené sukne, zástery či ľanové košele. A chýbať nemohla ani tradičná slama či seno. Napokon prišlo praktizovanie netradičného rituálu.
Upálenie a utopenie Moreny. Niektorí ju do vôd Váhu či Klanečnice poslali z brehu, iní do vody hodili z mosta. Tak, ako káže stovky rokov stará tradícia. Umieráčik Morene zazvonil na Smrtnú nedeľu dva týždne pred Veľkou nocou. S Morenou sa lúčili nielen druháci z Nového Mesta nad Váhom, ale aj ich spolužiaci z triedy z Dolného Srnia, Hôrky či Častkoviec.

Hračky nahradila Morena
Deti, rodičia, babky i dedkovia, krstní rodičia. Tvorba Moreny na rôzne spôsoby prilákala do spolupráce najbližších členov rodiny.