Sponzor maďarskej expedície, petrochemický gigant MOL, chce vo výprave horolezcov z každej krajiny, kde pôsobí. Maďari oslovili Jara a do pakistanského pohoria Karakoram ide aj človek, s ktorým pred štvrťstoročím v horách Dutka začínal, 48-ročný Podbrezovčan Ervín Velič.
Mimoriadna príležitosť má ale háčik. Na všetko je veľmi málo času. Duce síce zhodou okolností plánoval cestovať tento rok do tej istej doliny Baltoro, ale s úplne iným cieľom. Liezť na 6500 metrov vysoké skalné veže Trango a liezť na susednú najnebezpečnejšiu horu sveta smutne preslávenú množstvom tragédií, je veľký rozdiel. „Keby som to vedel rok dopredu, život by som si preorganizoval úplne iným spôsobom,“ vraví Jaro. Ponuka však prišla pred mesiacom a to je na akúkoľvek špeciálnu prípravu neskoro.
Zvažovať treba aj iné veci. Jaro nie je výškovým špecialistom. Vo výškach bol jediný raz - v roku 1988 v rámci slovenskej expedície na Mount Everest (8848 m). Na najvyšší vrchol sveta vtedy vyšli traja Slováci, Jaro sa dostal nad 8-tisíc metrov. „Odskúšal som si, že v tejto výške dokážem fungovať,“ hovorí o fakte, že bez ohľadu na trénovanosť nie každý organizmus pobyt v zóne smrti znesie.
Predtým a aj potom Jaro liezol už len na stredne veľké kopce. „Keby som teraz dostal ponuku na Everest, tak by som ju neprijal,“ tvrdí. K2 je však iba jedna. „K2 je super možnosť, výzva, ktorej sa dá len ťažko povedať nie.“ I keď maďarská výprava ešte nemá presne stanovený športový cieľ, aj najľahší výstup na túto horu – Abruzzský hrebeň je oveľa ťažší, ako väčšina ciest na Evereste. Nehovoriac o španielskej ceste, či dokonca Južnom pilieri, tzv. ceste Magic Line, ktoré tiež prichádzajú do úvahy.
Aj keď Jaro v posledných rokoch svoju lezeckú činnosť trochu utlmil, stále sa udržiava. Veľa lezie a pred odchodom sa teraz snaží čo najviac čítať. „Teoretická príprava je veľmi dôležitá. Všetky nešťastia, ktoré sa na K2 stali, boli následne rozanalyzované a z toho sa dá poučiť,“ uvažuje Trenčan. Jeho manželka Mária, ktorá tiež lezie, má ale obavy. „Bola by oveľa radšej, keby som ostal doma,“ priznáva Duce. Manželka mu však zároveň, spolu s množstvom jeho priateľov, obrovskú príležitosť praje. Rozhodnutie zúročiť nesmierne skúsenosti z najťažších svetových skalných stien chápu aj jeho rodičia.
A tak sa Trenčan balí. Obdobie pred odchodom na expedíciu býva hektické, zvlášť keď sa všetko deje na poslednú chvíľu. Zabezpečiť treba množstvo najrôznejších vecí, ako napríklad špeciálne výškové topánky. Niečo však, a to si Jaro veľmi dobre uvedomuje, do batoha zabaliť nemožno. Horolezci budú potrebovať aspoň jednu periódu dobrého počasia v pravý okamih, keď už budú aklimatizovaní a pripravení na vrcholový útok. Poprajte im ju spolu s nami.
K2 (8611 m)
Druhá najvyššia osemtisícovka nachádzajúca sa v pakistanskom Karakorame. Exkluzivita klubu jej pokoriteľov tkvie v tom, aký je malý. Trvalo dlhých 23 rokov, kým niekto zopakoval výkon Talianov Lina Lecedelliho a Achille Compagnoniho, ktorí stáli v roku 1954 na vrchole K2 ako prví. Zatiaľ čo na Everest vyšlo už cez tisíc ľudí, na K2-ku sa ich dostala iba malá časť z tohto počtu, nehovoriac pritom o obetiach. Tými je hora smutne preslávená. Len počas jediného týždňa v roku 1986 tu zahynulo pri nečakanom zvrate počasia 13 horolezcov. V tom čase bol hore aj dosiaľ jediný Slovák Peter Božík, ktorý nielenže prežil, ale aj dosiahol vrchol novou legendárnou cestou Magic Line. Z hory sa vtedy nevrátil jeho druh Poliak Wojciech Wroz.
VIZITKA
Jaroslav Dutka (40)
Špičkový slovenský horolezec. Narodil sa v Brusne neďaleko Banskej Bystrice, roky žije v Trenčíne a cíti sa ako Trenčan. Je ženatý, má dve dcéry. V civilnom povolaní je súkromný podnikateľ –vlastní stavebnú firmu. Ako horolezec sa špecializuje najmä na ťažké skalné lezenie v horách. K jeho najcennejším výstupom patria tie v severnej stene Eigeru (Alpy) a potom prvovýstup na jednu z veží Trango (Karakoram). Vždy ide o vysoké steny, kde musia horolezci v náročných klimatických podmienkach tráviť mnoho dní. Pri zimnom opakovaní Československej diretissimy na Eigri bol Dutka so spolulezcami v stene 14 dní, teplota pritom ani raz nevystúpila nad mínus osemnásť stupňov Celzia. Pri prelezení ďalšej vážnej cesty v Eigri museli čakať pár metrov pod vrcholom päť dní na zlepšenie počasia s minimálnymi zásobami jedla a plynu. Pri provýstupe na vežu Trango Pulpit išlo o extrémne lezenie v nadmorskej výške šesťtisíc metrov.