Filmové umenie nikdy neštudoval, napriek tomu točí dokumentárne filmy, ktoré na festivaloch získavajú ocenenia. Fascinuje ho, keď môže pomocou obrazu a zvuku preniesť na diváka emócie. O výzvach, filmovom remesle a radosti z behu sme sa rozprávali s dokumentaristom a bežcom Adamom Lisým.
Ste autorom viacerých ocenených krátkych filmov. Rátali ste s tým, keď ste začínali?
Samozrejme, že som s tým nerátal. Popravde, som ani nevedel, že sa nejaké podobné ocenenia dajú získať.
Poznal som iba jediný festival v Bánovciach – Hory, Cesty, Ľudia a tunajšie ocenenie „Autovták“ za najlepší príspevok festivalu. To bola moja najvyššia méta, ktorá ostáva stále nedosiahnutá.
Čo vás motivovalo k tomu, aby ste chytili do rúk kameru, respektíve fotoaparát?
Ako malý chalan som jazdil na skateboarde. Tu bola kamera akousi neoddeliteľnou súčasťou. Každý chcel mať vlastný „skate profil“. Tak sme natáčali na všetko možné. Najskôr VHS, potom na digitálne fotoaparáty. Tak vyzerali moje úplné začiatky. Neskôr mi začala vadiť kvalita záberov a kúpil som si svoju prvú bezzrkadlovku.
A potom to už išlo, natáčal som skoro stále a všetko. Raz som sa možno aj nechtiac ocitol na spomínanom festivale Hory, Cesty, Ľudia a strašne som zatúžil zúčastniť sa ho ako prezentujúci. O rok nato som tam bol s prvým filmom. V diváckom hlasovaní skončil na druhom mieste.
Spomínate si, kedy prišiel ten zlom, že sa vaše filmárske hobby zmenilo aj na niečo, čím sa môžete živiť?
Myslím že ten zlom, kedy som takejto myšlienke začal naplno veriť, prišiel asi až na jeseň minulého roku. Rozhodol som sa ponúknuť môj najnovší film na predaj a bol som naozaj milo prekvapený. Nečakal som taký veľký záujem, pretože keď som prvýkrát vyskúšal dať film na predaj, tak som mal presne dva predaje.
Ale stále to je len taká niekde v ďalekej budúcnosti vzdialená myšlienka, pretože pri tomto predaji sa stále bavíme len o nejakom čiastočnom pokrytí nákladov, zďaleka nie o zárobku. Ale verím, že sa to dá, ale takisto viem, že to ešte bude dlhá, ale veľmi zaujímavá cesta.
Je nejaká ústredná téma alebo emócia, ktorú hľadáte vo svojej tvorbe?
Asi mám skôr rád neobyčajné príbehy obyčajných ľudí. Veľmi ma bavia príbehy ľudí, ktorí inšpirujú svoje okolie bez toho, aby sa o to nejak snažili. Len robia to, čo ich baví. Mám rád introvertov, ku ktorým si musíš najskôr nájsť cestu. Taká bola aj moja cesta k behu. Najskôr bola myšlienka natočiť film.
Ale k osobe, ktorú som si vtedy vytypoval, som sa musel najskôr dostať. Získať si rešpekt. Prihlásil som sa na prvú stovku. Tú som nedokončil a 10 kilometrov pred cieľom som to vzdal. Ďalšiu som na pokraji svojich síl dokončil a bolo to tam, získal som si pre mňa dôležitý rešpekt. Pri behu som už ale ostal a spoznal som kopec ďalších úžasných ľudí. A práve táto komunita je pre mňa zatiaľ nevyčerpateľná studňa inšpirácie.
Čo vás na behu najviac napĺňa?
Je to asi tá úžasná jednoduchosť. Sú to neopísateľné momenty, ktoré sa dajú pri behu zažiť. Na mysli mám hlavne dlhý beh vonku v prírode v horách. Mám vtedy ozajstný pocit prepojenia s prírodou. Doma v tej komfortnej zóne sme od nej na míle vzdialení.
No a potom po hodinách behu v tme, zime, teple alebo daždi, keď sa všetky potreby zúžia len na tie najdôležitejšie – jedlo, voda a teplo – vlastne zistíš, že jediné, čo máš, je tvoje telo. Potrebuješ len nohy ,ktoré ťa musia niesť, pľúca, ktoré musia dýchať. To je celé, nič viac nemáš a nič viac nepotrebuješ. Dokedy sa hýbeš, tak žiješ. To je pocit, ktorý potrebujem z času na čas zažiť.
Aká je vaša najdlhšia ubehnutá trať?
Najdlhšie som bežal preteky Štefánik Ultratrail, čo je 140 kilometrov. Skončil som tu na prekvapenie štvrtý. Ale zďaleka to nebol najťažší beh. Tých 140 kilometrov som šiel 18 a pol hodiny, ale prvú stokilometrovú trať v Malej Fatre som šiel 31 hodín.
Filmové umenie nemáte vyštudované, napriek tomu sú vaše krátke filmy úspešné. Vzdelávali ste sa v tomto smere alebo robíte veci skôr intuitívne?
Filmové umenie vyštudované nemám. Bol som na jednom kurze v Prahe, zameranom na dokumentárnu tvorbu, ale musím povedať že ma to skôr
