Sopranistka Slávka Zámečníková: Rada kraľujem sama sebe

Od septembra 2020 je stálou členkou Viedenskej štátnej opery. V rámci Bratislavských hudobných slávností absolvovala vlani na jeseň v Bratislave recitál, zostavený z diel piesňovej tvorby obdobia romantizmu i známych operných árií.

V októbri debutovala vo Viedni ako Norina v Donizettiho opere Don Pasquale, nečakane s českým basbarytónom Adamom Plachetkom. Štvrtého decembra spievala vo Viedni Mahlerovu 4. symfóniu na streamovanom koncerte, žiaľ, už bez divákov.

Na adventnom koncerte v Bratislave zazneli v jej podaní skladby Ave Maria a Rutterov Magnificat pre soprán, miešaný zbor a komorný orchester. Pre pandemické opatrenia to bol jeden z posledných koncertov s divákmi s obmedzenou kapacitou sály Slovenskej filharmónie. Ale, ako sama hovorí, sála je vždy poloplná, nie poloprázdna.

Slávka Zámečníková, jeden z najväčších talentov európskeho vokálneho umenia, porozprávala o svojich začiatkoch, súťažiach a osobnostiach, ktoré ju formovali.

U umelcov je jedným z dôležitých okamihov v ich živote ten prvý moment, v ktorom sa stretli s umením, vo vašom prípade so spevom. Pamätáte si ešte, aké boli vaše hudobné začiatky?

Ja som spievala, odkedy si pamätám, úplne odmalička. Začala som ešte v škôlke a priznám sa, že si už ani neviem predstaviť život bez hudby, vždy patrila k môjmu životu. Môj prvý väčší umelecký zážitok, a hneď operný, bola moja prvá návšteva v Slovenskom národnom divadle v Bratislave.

Bola to Smetanova Predaná nevesta a spievala tam známa mojej učiteľky spevu Petra Záhumenská. A mňa to neskutočne ohúrilo a nadchlo, bol to pre mňa veľmi silný zážitok. Bola to prvá opera, ktorú som videla, mala som myslím 16 rokov. Vždy v rozhovoroch spomínam, že toto bol ten silný moment, kedy som sa rozhodla, že chcem na javisku stáť aj ja a dokázať vytvoriť niečo tak hlboké a výnimočné.

Pestovala sa láska k hudba a spevu vo vašej rodine od vašich detských rokov?
Čo sa týka hudby, som trochu taká čierna ovca rodiny (smiech). U nás doma nikto nespieva ani nehrá na hudobnom nástroji. Pokiaľ viem, moja stará mama aj prastarí rodičia veľmi pekne spievali, ale v tej dobe skôr pásli ovce na poliach, aby uživili rodinu, než aby študovali spev v umeleckej škole. Doma som teda nikdy nemala nejaký príklad a ani ma k tomu vyslovene rodičia neviedli. Mala som ale veľké šťastie, že mi nikdy v ničom nebránili. Videli, že ma to baví a veľmi ma podporovali. Prihlásili ma do základnej umeleckej školy, už keď som mala šesť rokov. Bola som v podstate samostatné dieťa, nemuseli ma do ničoho nútiť ani mi vravieť, aby som šla cvičiť. Na konci roka si maximálne pozreli vysvedčenie. Na koncertoch nikdy nechýbali a to ma veľmi podporovalo.

Vaša hudobná dráha nebola celkom priama: ZUŠ, konzervatórium, univerzita. Viem, že ste študovali na gymnáziu a štúdium ste kvôli hudbe na niekoľko rokov prerušili.
Áno, to bol, myslím si, ten moment, keď som navštívila SND v Bratislave a rozhodla som sa, že gymnázium asi nebude presne to, v čom sa vidím. Vždy som chcela byť lekárkou, lákalo ma mať skôr intelektuálnu profesiu (smiech).
Neskôr som vyhrala niekoľko speváckych súťaží, a tak som si povedala, že to asi s tým mojím spevom nie je celkom na zahodenie. Veľmi ma to napĺňalo a spev bol súčasťou môjho života po celý čas. Aj keď som už chodila na gymnázium, stále som spievala. Neodvážila som sa však dúfať, že to môže byť raz moja profesia. Ľudia v mojom okolí boli totiž skôr neumelecky zameraní, takže som nemala s čím porovnávať.

Takže aj tá skutočnosť, že rodičia na vás netlačili, prispela nakoniec k vašej úspešnej hudobnej kariére.
Určite áno. Ja som skôr samostatný človek a rada rozhodujem o svojom živote. Či už sama kontrolujem svoj spev, alebo si všetko sama plánujem. Takto mi to vždy vyhovovalo a nemala som pocit, že ma niekto do niečoho tlačí. Možno ak by som žila v hudobníckej rodine, bol by to oveľa väčší tlak a očakávania od okolia by boli oveľa väčšie.

V živote každého umelca a najmä speváka sú niektoré osoby a osobnosti, na ktoré človek nikdy nezabúda. Jednak sú to spomínaní rodičia a aj hudobní pedagógovia. Ako si spomínate na tých vašich a kto z nich vás najviac spevácky ovplyvnil?
Odkedy som začala spievať v základnej umeleckej škole, bola mojou učiteľkou Simoneta Adamková. Práve ona bola mojím vzorom už od malého dieťaťa, fascinovalo ma, aká bola všestranná. Keď som videla, aká je pre spev zanietená, veľmi ma to v tom ranom veku inšpirovalo. Keď neskôr odišla na materskú dovolenku, sústredila som sa viac-menej na klasické štúdium na gymnáziu. Keď sa vrátila, práve ona bola tým človekom, ktorý ma priviedol k myšlienke ísť študovať na konzervatórium.
Ďalšou dôležitou pedagogičkou bola moja profesorka na konzervatóriu Božena Ferancová, ktorá ma výborne pripravila na prijímačky do Berlína a na mnohé spevácke súťaže, takže som si pomaly vybudovala také to nevyhnutné „spevácke sebavedomie“. Mojou súčasnou pedagogičkou je moja profesorka z Berlína Anna Samuil a mojím klaviristom je jej manžel Matthias. S nimi som doteraz často v kontakte, aj keď momentálne bývam vo Viedni a do Berlína veľmi nestíham cestovať. Keď treba, pracujeme online, čo počas pandémie už nie je nič nezvyčajné.

Ak uvážime, že pedagóg a spevák si musia rozumieť nielen odborne, ale aj ľudsky, iste môžeme povedať, že je táto umelecká symbióza v niečom špecifická.
V mladšom veku je pedagóg pre speváka ako ďalší rodič. Študent mu dôveruje a očakáva, že ho niekam posunie, je to veľká zodpovednosť. Ak má spevák v mladšom veku nešťastie na pedagóga, môže to mať celoživotné následky. Hlas totiž rastie spolu s človekom, a ak si osvojí nesprávne návyky, veľmi ťažko sa odstraňujú. Osobne som vždy ale mala šťastie na pedagógov a s mojimi profesorkami mám len tie najlepšie skúsenosti.

Pre spevákov opery a, samozrejme, aj iných žánrov sú dôležitým porovnávacím faktorom spevácke súťaže. Ako posúva toto spevácke súperenie jednotlivých interpretov?
Hoci som odspievala už niekoľko súťaží, nikdy som to nevnímala tak, že chcem s ostatnými kolegami súťažiť. Chcela som súťažiť hlavne sama so sebou, chcela som vidieť, čo dokážem. Čo zvládnem alebo nezvládnem pod stresom, aby som neskôr bola pripravená na akúkoľvek situáciu.
Mám veľmi rada adrenalín, čo je v tejto profesii veľké plus. Súťaže mi teda dali veľmi veľa a užívala som si ich hoci to bol, samozrejme, obrovský stres. Nikdy som však nešla na žiadnu z nich s vidinou víťazstva. Chcela som podať najlepší výkon, aký som v tej chvíli dokázala a to bolo pre mňa prioritou.

Jedna zo súťaží, ktorá rezonuje v umeleckých kruhoch, je Medzinárodná spevácku súťaž Mikuláša Schneidera-Trnavského, ktorá bola po sedemročnej prestávke obnovená v roku 2017. Jej 22. ročník ste vyhrali práve vy. Ako ovplyvnila či posunula táto súťaž vás a ako si na ňu spomínate?
Ešte ako študentka som chodila na túto súťaž počúvať a obdivovať starších súťažiacich spevákov. Človek si ani neuvedomí, ako sa za pár rokov môže posunúť a na súťažnom pódiu stojí on sám. Bolo pre mňa veľkou cťou, že mi bolo dopriate toľkého uznania, obzvlášť doma na Slovensku. Také niečo pre speváka veľa znamená, hlavne keď som už vtedy pár rokov pôsobila v zahraničí.

Vo svojej kariére ste účinkovali, okrem iného, na javiskách troch štátnych opier – v Berlíne, vo Wiesbadene a momentálne ste v angažmáne vo Viedenskej štátnej opere. Aké operné domy sú ešte pre vás krajinou neznámou a v ktorých by ste chceli vystúpiť?
Nikdy som veľmi nerozmýšľala, kde by som chcela spievať. Vždy som chcela spolupracovať s ľuďmi, ktorí hudbu milujú, sú profesionáli a od ktorých sa môžem niečo nové naučiť. Či už sú to známi dirigenti, alebo kolegovia, ktorí si na javisku prežili kus života. Som typ, ktorý má rád kolektívnu prácu, takže táto profesia je pre mňa vyslovene požehnaním.
Každý by chcel, samozrejme, spievať v La Scale alebo Metropolitnej opere, ale na to sa nesústreďujem. Nikdy som to nevnímala tak, že sa už neviem dočkať, kedy konečne budem spievať na úplnej špičke. Všetko má svoj čas, a tak sa sústreďujem skôr na krátkodobé ciele. Dôležité je, čo sa deje teraz a dôležité je to robiť dôsledne a užívať si to. Pre mňa bola vždy dôležitá prítomnosť.

Premýšľali ste prípadne niekedy aj nad pedagogickou činnosťou?
Priznám sa, že som bola väčšinou zaneprázdnená v divadle a nemala som čas sa tým zapodievať. Sledujem však, že niektorí moji kolegovia začali učiť, aj pre pandémiu a obmedzenia v kultúre, každý chce ďalej pracovať. Učeniu sa určite nebránim, možno sa do toho pre pandémiu takisto pustím skôr, než som si myslela. Zatiaľ sa však teším, že vo Viedni naďalej fungujeme a môžem sa venovať novým rolám.

Aký bude rok 2021, aké operné úlohy vás čakajú, aké koncertné vystúpenia sú napriek obmedzeniam v pláne?
Čo sa týka najbližších plánov, blíži sa mi premiéra Carmen, ktorú budeme hrať v nedeľu 21. 2. bez publika a v priamom prenose rakúskej televízie ORF. Predstavím sa po prvýkrát v úlohe Frasquity po boku nezameniteľnej Carmen, Anity Rachvelischvili a Dona Josého, Piotra Beczału. Ďalej ma čaká premiéra Monteverdiho Korunovácie Poppei, kde sa predstavím v hlavnej úlohe pod taktovkou Pabla Heras-Casado. Bude to taktiež môj debut a pevne verím, že hrať budeme už nielen pre televíznych divákov, ale už aj pre skutočné publikum.
V menšej úlohe Blumenmädchen sa predstavím v premiére Wagnerovho Parsifala po boku Jonasa Kaufmanna a pod taktovkou Philippa Jordana. Čakalo ma ešte zopár ďalších rolí v operách, ktoré sú už v repertoári Viedenskej štátnej opery, ale pre pandémiu zo sezóny zrejme úplne vypadnú. Mimo Viedne debutujem tiež s Orffovou Carminou buranou v pražskom Dome umenia v júni tohto roku.
⋌ Martin Broniš

Autor: Martin Broniš