Košičania nám dodnes neveria, že sme ich hráčov „nekúpili“, spomína jubilant Piovarči

TRENČÍN. Hokeju sa nevenoval profesionálne. Vyštudovaný učiteľ slovenčiny a nemčiny sa dlho za kantorským stolom neohrial. Mal 28 rokov, keď si zaumienil, že jeho miesto je v priestoroch zimného štadióna v Trenčíne. Od roku 1979 do 2007 s krátkou prestávkou bol vo vedení Dukly Trenčín. Čerstvý sedemdesiatnik Ivan Piovarči s ňou získal federálny, a potom aj tri slovenské tituly. V súčasnosti už siedmu sezónu pôsobí v 1. FBC Florbal Trenčín na pozícií športového riaditeľa klubu.

Napísali sme Napísali sme Stavjaňa ma krotil, no musel som Říhu zbiť, spomína po rokoch búrlivák Hanzal Čítajte 

Do Dukly ste prišli v roku 1979. Pamätáte si ešte na to obdobie?

Na hokej som chodil pravidelne. Vedel som, že takýto typ práce by ma bavil. Vtedajší tajomník klubu odchádzal do dôchodku. Prihlásil som sa a miesto som dostal. Veliteľ Dukly plukovník Bella so mnou podpísal zmluvu a od 1. augusta som začal fungovať.

Dukla bola vojenským klubom. Aj ste museli byť profesionálnym vojakom?

Nebola to podmienka a pri nástupe som na to ani nepomyslel. Neskôr som túto možnosť využil, bolo to pre mňa predsa len ekonomicky výhodnejšie. Ale uniformu som nosil veľmi zriedka. Považoval som sa za „vojaka na baterky“. Paradoxne mám hodnosť podplukovníka, ale všetkým, ktorí by mi chceli závidieť, môžem oznámiť, že vojenský dôchodok nepoberám.

Napísali sme Napísali sme Ak by chcel odísť LaCouvee v rámci Európy, nepustíme ho. Šanca na NHL je iná vec, hovorí Radivojevič Čítajte 

V novembri 1989 sme však traja vojaci s kolegami Laiferom a Hlaváčom v uniformách štrngali na námestí kľúčmi spolu s ostatnými. Ľudia kričali, že „armáda je s nami“. (smiech)

V roku 1979 ste mali 28 rokov. Čomu ste sa venovali dovtedy?

Vyštudoval som pedagogickú fakultu v Trnave. Učil som na 7. a neskôr 6. základnej škole v Trenčíne slovenčinu a nemčinu.

Bol som päť rokov takmer v čisto ženskom kolektíve a chcel som skúsiť niečo iné. Zrazu sa naskytla šanca, ktorú som pevne chytil za pačesy.

Zistili sme o vás, že ste niekoľko rokov boli preč z hokejového diania. Prečo?

Cítil som, že si potrebujem od hokeja oddýchnuť. Riaditeľom detského mestečka bol doktor Vachalík, mimochodom hokejový fanúšik. Požiadal som ho, či by sme v mestečku mohli pôsobiť s manželkou. Strávil som obdobie medzi rokmi 1995 až 2000, pôsobili sme v rodinnej bunke ako vychovávatelia.

Oddýchnuť? Čo tým myslíte?

Človek raz začas potrebuje zmenu. Samozrejme, boli tam aj iné okolnosti. Minister Sitek vtedy odvolal z funkcie kolegu Laifera, ktorý bol v tom čase prezidentom. Vadili mu traja českí tréneri, z ktorých dvaja (Bokroš, Novotný) boli aj tak vlastne Slováci. Tréner Potsch (mimochodom, s ním som spolupracoval už v rokoch 1979-80) mi vtedy navrhol, že ak máme mať s tým problém, odíde. S tým som ale nesúhlasil a odišiel som radšej ja. Politika už vtedy zasiahla do športu. Svoj krok však neľutujem, človek si musí zachovať tvár.

Ale aj počas pôsobenia v Detskom mestečku som nestratil s hokejom kontakt - bol som členom Výkonného výboru Slovenského zväzu ľadového hokeja. Chodili sa za mnou radiť aj naši nástupcovia v Dukle Šaňo Lovás s Paľom Dianom.

Práca tajomníka za socializmu v armádnom klube v porovnaní s dnešnými manažérmi je asi obrovský rozdiel.