Začala sa rekonštrukcia bývalého trenčianskeho kina Hviezda Čítajte Narodila sa v koncentračnom tábore v Novákoch. Neskôr bola aj s rodičmi deportovaná do Osvienčimu, z ktorého sa dostala i napriek tomu, že v čase oslobodenia bola na pokraji smrti. Svoje svedectvo a spomienky spísala v knihe „Číslo na tvojom predlaktí, je modré ako tvoje oči“. O živote po návrate z koncentračných táborov a extrémizme v súčasnosti sme sa rozprávali s preživšou holokaustu, Evou Umlaufovou.
V rozhovore sa dozviete
Ako vníma Eva Umlaufová rastúce extrémistické tendencie v súčasnosti.
Ako sa vyhla plynovej komore v Osvienčime.
O jej návrate z koncentračného tábora do Trenčína.
Či si myslí, že by sa mohol holokaust zopakovať.
Aký to bol pre ňu pocit presťahovať sa do Nemecka.
Či odpustila zodpovedným za holokaust.
Včera bol Medzinárodný deň pamiatky obetí Holokaustu, ako vo Vás rezonuje tento dátum?
Rezonuje vo mne skoro ako druhé narodeniny. Ako by som sa znovu narodila, keď nás oslobodili. Minulý rok sme boli na ceremónii v Osvienčime k 75. výročiu oslobodenia, s mojim najmladším synom.
Môžem povedať, že to bolo veľmi dôstojne zorganizované. Tento rok sa to dalo žiaľ iba digitálne, čo je lepšie ako nič. Každý rok si to pripomíname a dúfam, že to tak zostane. Spomínanie je boj proti zabudnutiu.
Prísť do Osvienčimu ako dieťa, alebo tehotná žena sa rovnalo rozsudku smrti. Ako je možné, že vaša matka prežila, spolu s vami a sestrou, ktorá sa narodila v Osvienčime?
Ja som sa narodila v tábore v Novákoch. Narodilo sa tam päť detí. My sme boli v Novákoch dva roky, potom nás deportovali do Osvienčimu. Nováky boli rozpustené v auguste 1944, po Slovenskom národnom povstaní. Moja mama bola tehotná v štvrtom mesiaci a nebolo to moc vidno, pretože hoc v Novákoch bola strava, nebola moc dobrá. Mama bola veľmi štíhla a ja som mala skoro dva roky.
Náš transport išiel zo Serede, lenže sa pokazila lokomotíva a my sme prišli neskoro. Oneskorili sme sa približne o dva, tri dni. Tieto dva, tri dni nám zachránili život. Ešte 31. októbra splynovali jeden celý transport z Terezína. My sme prišli neskôr a tie plynové komory už nefungovali.
Tým pádom sme nešli do plynu, ale nás ešte tetovali a rozdeľovali. Z nášho transportu prežilo najviac ľudí. Nie všetci, pretože tam boli hrozné životné podmienky. Zachránili sme sa náhodou, len vďaka tomu, lebo sa ten vlak oneskoril. Či to bola náhoda, Božia vôla alebo zázrak, neviem.
Z Osvienčimu ste sa vrátili do Trenčína. Ako vieme z histórie, židia to mnohokrát nemali na Slovensku ľahké, mnohí arizátori sa báli o svoje majetky, taktiež môžeme pripomenúť aj pogrom v Topoľčanoch. Aká bola atmosféra v Trenčíne?
My sme sa vrátili do Trenčína, pretože to bol posledný pobyt mojej matky pred deportáciou. Moja mama bola z Bratislavy, ale tá sa musela evakuovať, lebo byty v ktorých bývala sa využili pre rôzne úrady a ona odišla do Trenčína. V trenčianskej synagóge je dokonca aj zoznam tých, čo boli deportovaní. Keď sme sa vrátili, tak sme boli vnímaní ako utečenci.
My sme sa vrátili v lete 1945, to už bolo aj Slovensko oslobodené. Bývali sme na Palackého 21. Tam sme dostali pridelený byt, ktorý tvorila jedna izba a kuchyňa. Moja mama spolu s nami z Osvienčimu priniesla aj jedného chlapca z Nového Mesta nad Váhom, ktorý býval s nami. Jeho rodičia zahynuli a jeho strýko ho raz prišiel zobrať. S jeho príbuznými aj s ním som sa potom stretla v Bratislave a v Izraeli.
Oni mi potom povedali, že „vaša mama bola taká poriadna, ona ho hneď tomu strýkovi dala“. On bol jediný, čo sa z tej rodiny zachránil. Tomy Löwiner sa volal ten chlapec. My sme sa v Trenčíne stýkali len s tými pár židmi, ktorí v meste zostali. Ja si pamätám, že keď sme išli po ulici, tak sa ľudia tešili keď nás videli. Mojej mame hovorili veci ako „Agi, vy ste prežila! Deti tiež!“. Dostávali sme od ľudí cukríky, hladili nás. V Trenčíne po vojne neboli pogromy.
Po návrate do Trenčína ste ako dieťa trpeli rôznymi chorobami, podpísala sa táto skúsenosť aj pod výber vášho povolania?
Ja som bola celé detstvo chorá. Ja si na seba pamätám len ako choré decko. Z Osvienčimu som si priniesla náchylnosť k rôznym chorobám. Zafúkal studený vietor a ja som bola hneď chorá. To boli všetko následky zlej imunity a zlej výživy z Osvienčimu.
V Novákoch som bola ešte zdravé dieťa. Som si úplne istá, že som sa preto stala pediatričkou. Najprv som chodila v Trenčíne na gymnázium, potom som išla študovať do Bratislavy. Keď som mala atestáciu ako detská lekárka, spravila som si ďalšiu špecializáciu, najprv ako detská psychoterapeutka, potom ako psychoterapeutka pre dospelých. V tomto odbore pracujem do dnes.
Neskôr ste sa kvôli svojmu prvému manželovi v roku 1967 presťahovali do Nemecka.
Ja som sa vydala v roku 1966 v Bratislave. Za bývalého režimu sa nedalo nikam za železnú oponu vycestovať, iba na nejakú doložku maximálne tak do Juhoslávie. Ja som sa ale vydala, potom som čakala na vysťahovalecký pas a prišla som do Mníchova za manželom.
Aký bol pre vás pocit žiť v Nemecku? Bolo ťažké presťahovať sa do krajiny, ktorá nesie zodpovednosť za holokaust?
Áno, to bolo veľmi ťažké, ísť do krajiny páchateľa. Ale tiež to bola taká výnimočná situácia. Na začiatku sme sa tam stýkali len so židmi. Môj muž mal židovských priateľov, ktorí boli tiež v koncentráku, on bol tiež preživší.
