Ako dieťa ste nepoznali tablety a mobily. Bol v tých časoch šport lákavou možnosťou ako sa presadiť?
Je to tak. Bola to doba naklonená športu. Deti nepoznali výdobytky modernej techniky, ktoré sú dnes výrazne väčším lákadlom ako aktívny pohyb. Dukla bola na vzostupe. Vo federálnej lige patrila medzi najlepšie tímy.
Prvý raz som sa na korčule postavil ako štvorročný, keď ma rodičia priviedli na tréning prípravky. Asi od ôsmich rokov si pamätám, že mojim životným snom bolo byť súčasťou prvého tímu a hrať hokej na preplnenom zimnom štadióne.

A čo NHL? Tá nebola vašim snom?
Vedeli sme, že nejaká NHL existuje, ale v televízií neboli žiadne prenosy, o internete sme ani nesnívali. Každý z mládežníkov sa chcel podobať hviezdam z prvého tímu Dukly. To bolo jediné, čo nás zaujímalo.
Kedy sa to zmenilo?
Mal som 16 rokov. Agent za mnou prišiel, že o rok pôjdem na draft do NHL a bolo by vhodné, aby som sa presunul do zámoria. Preddraftová sezóna mi mohla výrazne pomôcť.
Zasadla rodinná rada. Mal som prerušiť strednú školu, čo sa mame nepozdávalo. Chcela, aby som mal niečo v rukách. Vraj keď zmaturujem, môžem odísť. Napokon sme ju dokázali presvedčiť. A bol to dobrý krok.

V Belleville ste sa uchytili priam raketovo a patrili medzi bodových lídrov mužstva. Akoby ste ani nezažívali ťažký začiatok, alebo opak je pravdou?
Z Angličtiny som toho veľmi nevedel. Priznávam, že som si potom aj vyčítal, že som sa jej ešte na Slovensku nevenoval viac.
Prechod za oceán bol pre mňa veľký krok. Mal som 17 rokov. Veľmi mi pomohlo, že v tímu už pôsobil Braňo Mezei. Do Kanady prišiel rok predo mnou. Mal skúsenosti, vedel po anglicky.
Bývali sme v rovnakej rodine. Bol pre mňa oporou. Boli sme spolu prakticky stále. Informoval ma o všetkom. Čo tréneri majú a čo nemajú radi.
Ja som sa snažil od začiatku zapadnúť. Darilo sa mi po hokejovej stránke. Mali sme silný mančaft, kanadské body mi naskakovali. O to to bolo jednoduchšie.
Vaša generácia to mala s kontaktom so Slovenskom náročnejšie. Ako často ste mohli telefonovať domov?