Vystriedal niekoľko zamestnaní, no nakoniec zakotvil v rakúskom kláštore, v ktorom pracuje a píše knihy. Tie má na konte štyri, posledná z nich, román Tenká hranica, vyšla v novembri. O písaní a živote v kláštore sme sa rozprávali so spisovateľom a rodákom z Bánoviec nad Bebravou Richardom Rychtarechom.
Hovorí sa, že písať sa má o tom, čo poznáme. Váš nový román je z väzenského prostredia. Odkiaľ prišiel prvotný impulz na túto tému?
Súhlasím. Myslím, že dokonca aj autori fantasy píšu o tom, čo poznajú, len to implikujú do fantazijných svetov či bytostí. Všeobecne to býva mix zažitého, odpozorovaného, začutého a autorskej fantázie.
Pomery, prístupy si každý autor vytvára individuálne. Ja mnou vymyslený príbeh zasadzujem do reálneho geografického aj časového rámca, do konkrétnych udalostí. Musí to sedieť. Preto k písaniu patrí veľa štúdia, robenia rešerší, rozhovorov, gúglenia.
Prvotný impulz k napísaniu Tenkej hranice prišiel, keď som bol vo väzení na návšteve. Vypísal som žiadanku na daný termín. Schválili mi ju. Museli sme všetky veci nechať v skrinkách, prejsť cez detektor.
Bola to hromadná návšteva. Odohrávala sa v takej akoby telocvični. Rozhliadol som sa okolo seba a fascinovalo ma, akí rôzni ľudia tu sedia vo väzenských mundúroch. Všetky vekové kategórie.
Presná vzorka obyvateľstva v malom. Od mladíkov, čo tam sú za drogy, starých recidivistov, cez biele goliere, dépéháčkarov, ľudí za lúpeže, násilné trestné činy, neplatiči alimentov, až po dôchodcov, čo nechtiac zapríčinili ťažkú dopravnú nehodu.
Tam mi napadlo, aké rôzne osudy tí ľudia majú a že by bolo zaujímavé ich spätne rozobrať, kde nastal ten bod, keď sa ich životná dráha začala vychyľovať na šikmú plochu. Prišla mi to zaujímavá téma, tak som sa jej začal venovať, rozmýšľať nad ňou.
Boli ste pri písaní v kontakte s konkrétnymi väzňami?
Na návšteve som bol v Hrnčiarovciach nad Parnou a v Ilave. Osobne som sa rozprával so štyrmi mužmi, ktorí majú za sebou výkon trestu.
