To veľké ticho, ktoré počujem
cítim, vnímam celkom sama bez svedkov
patrí k nemu tichý dážď, jemné kvapky
sú priezračné ako závoj nevesty
ktoré veľmi jemne, ľahučko, s úctou a rešpektom
dotýkajú sa platní, náhrobníkov
všetkých hrobov čo sú tu, vôkol mňa
a to ma vytrhlo z bdelého sna,
v ktorom videla som otcov pohľad láskavý, milý
i vzácny úsmev mojej drahej matky
Aj keď čas letí vpred, to dobre viem
Bože, ver' chcela by som teraz opačnú chvíľu mať
byť ako malé dieťa v ich objatí
šťastná znova, aj zlomok sekundy by stačilo snáď
a verím, že každý aspoň jedenkrát moji milí
máte túžbu byť taký aj vo veku pokročilom
To veľké ticho výsadou, čo nie sú medzi nami
možno cez lúče slnka as nám prihovárajú, viem
možno cez kvety, trávu, vánok sú vždy medzi nami
niekedy to tak cítim, často tomu tak rozumiem
fantázii v ústrety nebránim sa, ale bežím...
Veľkú kyticu kvetov len pre Vás v náručí držím
stojím v tichu, celkom sama, iba plamienky sviečok
nemo sa prihovárajú, vždy, aj dnes
To veľké ticho tu musí byť, pre nich je oltárom
pre mňa, moju ubolenú dušu aj dnes balzamom
čo hojí smútok, samotu, Ty to vieš
aj keď mi tečú veľké slzy spopod oboch viečok
Autor: Marta Malániková - Lúčna
