TRENČÍN. V závere roka oslávi okrúhle sedemdesiate narodeniny. Milan Čecho patrí medzi trénerské legendy Dukly Trenčín. S hokejom začínal v roku 1961 ako desaťročný. Zažil otvorenie umelej ľadovej plochy na Sihoti.
Žiacke roky odohral v drese dnes už neexistujúcej Jednoty Trenčín, ktorá patrila medzi najlepšie mládežnícke tímy na Slovensku. V roku 1965 ako starší žiak vyhral československý titul. Desať mužstiev oň hralo v Havlíčkovom Brode. Trenčania vo finále zdolali Kladno (3:0) a získali historické prvenstvo pre Slovensko.
Neskôr ako dorastenec pod vedením legendárneho trénera Macoszeka pomohol vybojovať postup do extraligy. Po zastrešení zimného štadióna trenčianska Jednota skončila a v meste bol už iba jediný hokejový klub – Dukla.

V roku 1976 si urobil prvý trénerský kurz. Začal sa venovať prípravke a postupne si zvyšoval kvalifikáciu. V pozícií kouča pôsobil viac ako štyridsať rokov. Oficiálne chcel odísť do „dôchodku“ po sezóne 2016/2017, no s letnou prípravou pomáhal dorastencom ešte v roku 2018. Dnes je kurátorom Hokejového múzea Trenčín, ktoré sídli v priestoroch Zimného štadióna Pavla Demitru.

Za najväčšie úspechy považuje titul s juniormi v sezóne 2007/2008, keď rozhodujúci duel mladíci Dukly vyhrali v Košiciach 4:3. O šesť rokov neskôr dorastenci zvíťazili v Banskej Bystrici a tešili sa zo zlatej medaily. Ako poznamenal: „Tituly na ľade súpera chutia o niečo viac doma.“
Na ktoré veci ste ako mládežnícky tréner dbali najviac?
Na korčuľovanie. Bral som ho ako nadstavbu. Chôdza a beh je prirodzený odmalička, ale korčuľovanie je niečo naviac. Dôležitá bola metodika, aby chlapci nabrali správne návyky, pretože ak si navyknú na zlé obyčaje, iba ťažko sa to napráva.
Následne prišla na rad práca s hokejkou. Neskôr kombinácie a súhra medzi chlapcami.
Mnohí tréneri hovoria, že najkrajšia práca je s najmenšími športovcami, ktorí sú ešte plní nefalšovaného nadšenia. Súhlasíte?