TRENČÍN. Ústup nemeckých jednotiek z Trenčíne bol organizovaný a plánovaný. Do povetria mal vyletieť celý areál Tiberghienky, nemecké komando riadilo životy ľudí aj v Odevných závodoch Jana Neheru, kam presunuli časť veliteľstva. Napriek tomu tu šikovní krajčíri stihli ukryť pred Nemcami celé baly látok.
Ku koncu vojny z nich tajne šili teplé oblečenie aj pre partizánov. Nemci vedeli veľmi dobre, že Trenčín je dôležitým strategickým miestom, očakávali tuhé boje s nepriateľskou armádou, preto sa sústredili na opevňovacie práce hlavne na pravej strane Váhu.
Obranné stanovištia mali v Neherovej továrni a v droždiarni, ktorá vyhovovala blízkosťou železničnej trate.
Chceli lieh, tuky i likéry
Práve ‘Prvá slovenská továrňa na droždie, lieh a pokrmové masti, úč. spol.‘ bola jednou z fabrík, ktoré trpeli prechodom frontu. Denníkové poznámky o priebehu vojnových udalostí si písal inžinier Václav Stuchlík, ktorý výrobu viedol.
Do Trenčína prišiel ako mladý, šikovný asistent profesora Jana Šatavu, československého odborníka na kvasnú chémiu, a bol vôbec prvý, ktorý výrobu droždia v meste spustil.
Už v prvých mesiacoch roku 1945 pracovníci továrne začali ukrývať dôležitý materiál a súčiastky zariadenia droždiarne, ktoré zakopali a zamurovali.
Ich zlá predtucha sa postupne napĺňala, 1. apríla 1945 sa v droždiarni ohlásili dvaja dôstojníci nemeckej armády, aby oznámili Stuchlíkovi, že prevádzka továrne musí byť ihneď zastavená. Nemci chceli vedieť, koľko prázdnych cisterien sa nachádza vo fabrike, presné množstvo liehu, tukov a likérov. Upozornili vedenie továrne, že všetok lieh, tuk a olej, ktoré nebude možné odviezť v cisternách, treba zničiť.
Prečítajte si aj Župný dom v Trenčíne podľa súdu patrí mestu a nie župe Čítajte Časť z 18-tisíc hektolitrov liehu mala byť naložená do jedenástich pripravených cisterien, lieh, ktorý sa nenaloží, mal byť zničený. Výroba umelých jedlých tukov mala byť taktiež zastavená, zostávajúce surové oleje mali byť naložené na štyri pripravené cisterny.
Tritisíc litrov liehovín má továreň dať k dispozícii vedúcemu armádneho hospodárstva. Ochromenie prevádzky v továrni malo byť vykonané odstránením regulátorov oboch parných strojov, tie mali byť zabalené a oddisponované do Ústi nad Labem.
Väčším škodám zabránilo aj obyvateľstvo
2. apríla bola tak celá továrenská prevádzka zastavená, až na chod kotolne a strojovne, na dokončenie výroby droždia a k montáži potrubia pre vypúšťanie surového liehu cez kanál do Váhu na prísny rozkaz nemeckého veliteľstva.
Lieh, ktorý zostal na sklade po naplnení poslednej cisterny, začali vypúšťať v popoludňajších hodinách, improvizovaným vedením z veľkých nádrží do továrenského kanála. Čo nevytieklo samo, museli odviezť pomocou čerpadiel z nádrží.
O vypúšťaní liehu miešaného na 40 percent s vodou sa čoskoro dozvedelo ťažko skúšané obyvateľstvo Trenčína nielen z blízkosti továrne, ale aj okolia.
Prichádzali s rozličnými nádobami, ktoré narýchlo v domácnosti našli, konvicami na mlieko, fľašami, dokonca so sudmi. Niektorí sa dostali cez plot priamo do objektu droždiarne, sami si upravili potrubie tak, že namontované koleno, cez ktoré lieh odtekal, jednoducho odstránili a nalievali si ho do vlastných nádob. Horšiu akosť liehu neriešili.
Obyvateľov pribúdalo, davovej psychóze nezabránil ani vyslaný pohotovostný oddiel žandárov. Táto veľká škoda spôsobená vypustením všetkého zostatkového liehu znamenala vtedy netušené šťastie pre samotnú droždiareň a pre jej blízke okolie.
Závod sa čoskoro dostal do trojtýždňového bojového pásma. Počas ostreľovania územia továrne nastal požiar v likérovom sklade, ten sa našťastie ale podarilo lokalizovať. Pri väčšom množstve uskladneného liehu by bolo bývalo ohňom zničené okrem samotnej továrne aj celé blízke okolie.
Ľudia, ktorí si naberali dňom i nocou veľké množstvo liehu, vlastne zabránili väčším škodám.
Prečítajte si aj V Čerešňovom sade pribudne chodník, lavičky i mobiliár Čítajte Keď 4. apríla ustupovali transporty okolo likérky, museli pre frekventovanú cestu zastaviť, čo využili niektorí vojaci a vstúpili násilne do objektu s cieľom rabovať. 5. apríla boli odstavené parné kotly i agregáty v droždiarni, ako jediný zdroj na výrobu elektriny. Tým sa zastavila celá výroba.
Od večerných hodín 7. apríla bolo počuť vytrhávanie koľajníc a ničenie výhybiek Nemcami na úseku od Istebníckej železničnej stanice až po továreň. Nemci chceli pokračovať v nasledujúci deň aj v samotnej továrni.
Výbušninami mali zničiť stĺp v strojárni, čím by celý strop spadol na strojové zariadenie a tým ho zničil.
Dôstojníkov sa však riaditeľovi a vedeniu podarilo odhovoriť od ich úmyslu. Situácia ale bola neúnosná počas celej okupácie. Nemci po celú dobu využívali vedenie továrne na drancovanie, pýtali si cukor, margarín, slivovicu, borovičku, čo však riaditeľ, pokiaľ to bolo možné, odmietal.
Pre povojnové obdobie sa im napríklad podarilo skryť asi 15-tisíc litrov benzínu.
Nemci zničili aj železničný most
8. apríla okolo 18-tej hodiny vyhodili Nemci menší železničný most - viadukt v najtesnejšej blízkosti továrne, čo pocítilo nielen najbližšie okolie. Boli rozbité všetky okenné tabule na továrenských objektoch, steny a stropy popraskali, hlavne v laboratóriu droždiarne bolo poškodeného veľa inventáru zo skla.
Nasledujúci deň po 16-tej hodine ustupujúci Nemci vyhodili jednu časť zo železničného mostu a v noci na 10. apríla aj neďaleký cestný most, zničili letisko, hangáre a továrenské budovy na lietadlá v Trenčianskych Biskupiciach. Spojenie s mestom cez Váh bolo prerušené.
Nemecké vojenské skupiny sa počas týchto bojov usídlili aj v droždiarni, lúpili dokonca v bytoch zamestnancov továrne, privlastnili si písací stroj, v likérke brali všetko, čo im prišlo pod ruku. Predstavitelia továrne bývali ešte v pivničnom úkryte pod vlastnými bytmi v jednom krídle továrne. Front postupoval, v dôsledku nepretržitého ostreľovania v tejto časti mesta sa museli viaceré rodiny zamestnancov presťahovať do väčšieho úkrytu pod kancelárskou budovou.
13. apríla 1945 boli zamestnanci na Barytusovej píle za textilnou továrňou Tiberghien rozohnaní mínometnou paľbou, keď spracovávali drevá potrebné na stavbu provizórneho mostu. Rumuni a sovietski vojaci neskôr postavili dva provizórne drevené mosty pre peších, ale tie podmyla povodeň.
Aj železničná doprava na trati Bratislava - Žilina bola úplne prerušená. Oblúky železničného mostu ležali vo vlnách Váhu, cez ne boli položené lávky. Po nich cestujúci, ktorí vystúpili v Istebníku (Zlatovciach) na stanici, prešli na druhý breh Váhu, aby tam nastúpili do inej vlakovej súpravy a pokračovali ďalej vo svojej ceste. Tento stav trval takmer rok.
Boje neustávali, Nemci sa urputne bránili, ešte 15. apríla popoludní bolo počuť silnú mínometnú paľbu v blízkosti droždiarne, zásahy dostali nielen továrenské budovy, ale i nové laboratórium, byt Václava Stuchlíka, či nádrže na melasu.
V noci 26. apríla si utekajúci Nemci vzali z továrne asi osemsto litrov slivovice a dvesto litrov ‘šnapsu.‘Bojové dni trvali až do 29. apríla, keď Červená armáda obsadila aj územie Istebníka a prišla i do továrne.
V čase okolo 1. mája zamestnanci továrne už pomáhali znova pri prácach na stavbe provizórneho mostu cez Váh a postupne sa začalo s opravárenskými prácami na objektoch a na poškodenom inventári továrne. Nemcami odvlečené regulátory sa našli 27. mája 1945 na železničnej trati Uhričice – Lobodice u Kojetína a boli vrátané do továrne.
Z odtransportovaných sedemnástich cisterien boli po skončení vojny vrátené iba tri. Značnú zásobu originálnych destilátov a aj všetky zásoby esencií pre výrobu liehovín sa obetavému personálu podarilo zachrániť. Pridružený živnostenský produkčný liehovar v Hanzlíkovej zostal cez vojnové udalosti takmer neporušený, začalo sa v ňom naplno pracovať v októbri 1945.
Droždiareň po vykonaní najnutnejších opráv, najmä komína, ktorý schytal najviac zásahov, začala s výrobou 12. mája 1945. Denná výroba droždia sa musela obmedziť na 300-400 kilogramov, do konca mája 1945 sa vyrobilo spolu len 8561 kilogramov droždia.
Spracovala historička Janka Karlíková zo spomienok pamätníkov
