Smrtiace ochorenia postihovali už našich predkov, ich dosahy boli najmä v dôsledku zlých hygienických podmienok v niektorých prípadoch katastrofálne. Najhoršia morová rana postihla Trenčín pred 310 rokmi.
Viac o histórii nášho regiónu porozprával právnik a archeológ Tomáš Michalík.
Začiatok 18. storočia bol pre Trenčín veľmi zložitý, drasticky klesol počet obyvateľov. Aké „rany“ mesto v tomto čase postihli?
Prvá dekáda 18. storočia bola hektická prakticky pre celé Uhorsko, Trenčín nevynímajúc. Definitívna porážka Osmanov (Turkov) pri Viedni v roku 1683 predznamenala koniec ich spojenca Imricha Tököliho (Thököly), vodcu posledného protihabsburského povstania 17. storočia. Krajina sa však ani nestihla skonsolidovať a v roku 1701 cisár a kráľ Leopold I. presunul podstatnú časť svojej armády do západnej Európy, kde mal mocenské záujmy v začínajúcej vojne o španielske dedičstvo.
Zlá politická i ekonomická situácia bola podhubím posledného protihabsburského povstania, vedenia ktorého sa ujal František II. Rákoci (Rákoczi). Tento spočiatku postupoval veľmi rýchlo a v priebehu krátkeho času si podrobil veľkú časť dnešného Slovenska. V roku 1704 zaklopal na brány Trenčína, ktorý na krátky čas aj obsadil. Trenčín však bol v špecifickej situácii.
Trenčiansky hrad bola prakticky nedobytná pevnosť, posádka ktorej verne slúžila cisárovi a chránila záujmy Viedne. V roku 1704 sme tak svedkami kurióznej situácie, kedy mestu Trenčín vládli kuruckí (povstaleckí) velitelia, avšak hrad, hrdo sa týčiaci nad mestom, bol ostrovčekom cisárskej moci v kuruckom mori. Máme správy o tom, ako sa cisárski a kuruckí vojaci ostreľovali, k zmene pomerov a úniku kuruckého vojska z Trenčína však došlo až neskôr. Trenčiansky hrad Rákociho vojaci nedobyli.
Patina na tabuli obetí nacistov spomalí koróziu Čítajte Mesto Trenčín však bolo skoro 4,5 roka obliehané kurucmi, umiestnenými v početných poľných táboroch neďaleko blízkych obcí, napríklad v Soblahove či Trenčianskej Turnej. Mimochodom, známa blokáda Leningradu počas 2. svetovej vojny trvala asi polovicu tohto času, necelého 2,5 roka. Obliehanie Trenčína skončilo až v auguste 1708, kedy na poliach medzi Belou, Trenčianskou Turnou, Hámrami, Soblahovom a Mníchovou Lehotou cisárska armáda pomerne nečakane drvivo porazila ‘najlepšiu armádu, akú kedy František II. Rákoci mal.‘
Ešte predtým, v máji 1708, v Trenčíne zúril jeden z tých požiarov, ktoré zvykneme označovať prívlastkami ako ‘fatálny.‘ Zasiahol prakticky celé mesto a pribil ďalší pomyselný klinec do rakvy Trenčanov.
Tú rakvu môžeme myslieť aj doslova,
