Ako tridsaťročný ste presedlali z postu futbalového brankára na rozhodcu. Prečo?
Chytanie ma už dostatočne nenapĺňalo. Dlhšiu dobu som sa pohrával s myšlienkou, že rukavice zavesím na klinec a skúsim pískanie. Po jednom zápase Luborče som kritizoval výkon rozhodcov. Delegát pán Jambor mi povedal, nech si to idem vyskúšať. Ozval som sa predsedovi komisie rozhodcov pánovi Gajdošovi. A veci nabrali rýchly spád.
Poznáme vás ako človeka, ktorý ovláda pravidlá mnohých športov. Museli ste sa ešte dovzdelávať?
Ani veľmi nie. Väčšinu základných vecí, ktoré sa vyskytujú v zápasoch bežne, som ovládal. Iba som sa potreboval pripraviť na určité „chytáky“, ktoré sa udejú raz za život.
Pravidlá sa dlhodobo nemenili. Ku zmenám prišlo až posledné dva roky.
Spomeniete si ešte na prvý zápas?
Bol som na čiare v Omšení. Nervozitu som nepociťoval. Nebol som žiadny zajac. Mal som tridsať rokov. Vnímal som ho ako bežný zápas. Akoby som sa postavil do brány. Odosobnil som sa a sústredil na čo najlepší výkon.

Ste zástancom teórie, že lepší rozhodca je ten, kto v minulosti futbal hral?
Určite áno. Taký rozhodca sa dokáže lepšie vžiť do situácie z pohľadu hráča. Hlavne vo vypätých zápasoch, kedy majú všetci penu okolo úst.
Ani ja som ako hráč nebol žiadne neviniatko. Rozhodcom som vynadal. Dokonca som aj pod krkom som jedného držal.

Funkcionári a futbalisti vás v minulosti poznali ako hráča. Bolo pre vás výhodou, keď ste prišli zo začiatku na ihriská s píšťalkou v ruke, že ste už boli pre nich známou osobou?