TRENČIANSKE STANKOVCE. Patrí medzi najväčších srdciarov regionálneho futbalu. Michal Sedláček nastúpil na majstrovské zápasy iba v drese Trenčianskych Stankoviec. V súčasnosti 36-ročný zakončovateľ má za sebou už dvadsať sezón medzi mužmi.
A hoci nikdy nevynikal v technike, ťažko hľadať väčšieho bojovníka na ihrisku v prospech celého tímu.
Rozvadze boli známou zásobárňou futbalistov pre Trenčianske Stankovce. V minulosti za klub hralo veľa Sedláčkovcov. Dalo sa vo vašom prípade vyhnúť futbalu?
Absolútne nie. Na ulici sme kopali do lopty stále. Ihrisko som mal kúsok od domu. Prvé kroky po návrate zo školy od šiestich rokov viedli práve naň.
Futbal bol súčasťou našej rodiny. Hral ho dedko aj otec.

Boli ste odmalička rodeným strelcom?
Vôbec. Zo začiatku som sedel na lavičke. Aj jedno dievča v našom tíme hralo viac ako ja. Spomínam si, že v tom čase sme boli mladší ako súperi a bežne sme prehrávali aj o desať gólov. O pár sezón sme udávali tempo práve my. Môj ročník bol mimoriadne silný a v útoku som sa začal presadzovať.
Za dorast ste hrali sporadicky. Prakticky okamžite zo žiakov ste sa presunuli k mužom. Zvládli ste náročný prechod?
Asi pol roka som trénoval pod vedením Ľubomíra Porubana s dorastencami. Potom prišiel prípravný zápas s mužmi Ozety Dukly Trenčín. Nastúpil som na pár minút, strelil gól. Trenčiansky klub ma skúšal formou, že som trénoval s jeho staršími dorastencami a v piatok som chodil na tréningy so stankovskými mužmi.
Už v mládeži pre mňa bolo bežné hrať spolu s o štyri roky staršími spoluhráčmi. Po fyzickej stránke to bolo náročné, ale vnútorne som bol so svojou pozíciou stotožnený.

Odohrali ste viacero sezón, kedy ste sa prehupli cez 15 gólov. Ktoré obdobie bolo pre vás najlepšie?
Keď sme hrali vo štvrtej lige o postup a klub podporoval Jozef Krovina. Trénoval ma Ján Trebatický a Roman Pevný. Futbal v obci zažíval zlaté obdobie. Fungovali sme už na poloprofesionálnej báze.
Mali sme vytvorené výborné podmienky a veľa sa od nás očakávalo. Hrali sme výborný futbal.
Bola to etapa, kedy sme dokázali hrať v prípravných stretnutiach pomerne vyrovnanú partiu proti vtedy druholigovému Trenčínu, alebo iným tímom z vyšších súťaží.
Ofenzívu Trenčianskych Stankoviec ste ťahali aj ročníky predtým. Mužstvo sa v priebehu dvoch sezón posunulo zo šiestej do štvrtej ligy.
Bol som ešte mladý chalan. Skúsenosti som preberal od skúsených chlapov ako bol Miro Raček, alebo Peťo Bogár.
Že som dával góly, bolo zásluhou pre mňa vlastnej bojovnosti. Nikdy som nevynikal technikou.
Poznáme vás ako priateľského chlapa. Ste iný na ihrisku ako mimo neho?
Som skôr prirodzený kamarát. Nie som zákerný, no tvrdosť mi nie je cudzia. Určite som niky nebol zákerný.
Spomínate, že technika nikdy nebola vaša silná stránka. Čo tým myslíte?
Niekedy som nevedel zažonglovať ani do desať (smiech). Mojou silnou stránkou je odstaviť súpera telom. Vždy som mal solídnu rýchlosť, takže to boli veci, z ktorých som ťažil a dodnes ťažím.
Počas kariéry ste strelili viac ako 220 súťažných gólov. Máte obľúbený spôsob zakončenia?
Strieľal som góly zo situácií, ktoré sa pre súperov zdali už neriešiteľné. Trafiť do siete „placírkou“ nebol môj štýl.
Darilo sa mi zakončovať akcie hlavičkami.
Ale vašou špecialitou boli nožničky, čo na amatérskej úrovni futbalu nepatrí k bežným javom.