Doteraz si na to presne pamätám. Bol pondelok, 20. november 1989. Tu-tu, tu, tu, tu-tu, tu, tu, tu, tu.
Tie biele plastové debničky sa nečakane takmer pred polnocou na internátnych izbách svorne rozozvučali. Išla z nich jednoduchá hudobná znelka internátneho rozhlasového štúdia.
Súvisiaci článok November ˈ89, 30 rokov po... Čítajte Úplne nečakane, v čase, keď už internátny rozhlas býval zvyčajne odmlčaný.
A potom známy hlas jedného z našich spolužiakov v rozhlasovej búdke ohlásil.
Príďte všetci dole do vestibulu. Je to dôležité.
Svetre či teplákové súpravy na pyžamá a išli sme. Bolo nás tam takmer päťsto. Pár najinformovanejších študákov malo prvé správy o nepokojoch v Prahe.
Zaplnený vestibul, napriek tomu absolútne ticho. Potom spievanie. Gaudeamus igitur, československá hymna. Pár informácií, pár inštrukcií.
Na záver podstatná myšlienka. Aj naša vysoká škola sa pridáva k študentskému hnutiu a pripája sa k časovo neobmedzenému štrajku.
Zajtra ráno sa o ôsmej zídeme všetci v aule. A potom prvé námestie.
Pri fľaši vína sme filozofovali o situácii
Návrat na izby, z ktorých sme sa napokon zoskupili do väčších skupín a takmer do rána všetci debatovali.
Otvorené fľaše vína, nápoj rozlievaný do duritiek a horčičákov, sem-tam cigaretka a nekonečné filozofické debaty. O tom, čo bude.
Nie, neboli sme vtedy žiadni hrdinovia. Nikto niečo také nečakal. V očiach mnohých spolužiačok strach, u chalanov skôr nepokoj a revolučné nálady.
Dodnes si pamätám na pamätnú hlášku spolužiačky Jany z Rajca.
„Snáď nás nebudú vešať, keď to prehráme,“ lakonicky skonštatovala. Nie, už by sa nevešalo. Doba bola iná. Ale dodnes ma máta myšlienka, akoby sa bola riešila masa protestujúcich ľudí v prípade neúspechu hnutia študentov i pridávajúcich sa más pracujúcich. Určite by sme navždy doštudovali...
(zdroj: )Je ráno, a potom ďalšie ráno, a ďalšie. V doobedňajších hodinách sa počas niekoľkých dní vystriedali v aule na Tajovského ulici v dnešnej Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici ľudia zo všetkých strán barikád.
Medzi prvými k nám prišla z Bratislavy Zuzana Mistríková, jedna z hlavných postáv študentského hnutia. A s ňou jej kamarát z VŠMU, študent herectva, ktorého tvár som už vtedy poznal z mládežníckych postáv televíznych filmov.
Meno si už nepamätám, pri herectve nezostal. A s nimi prvé reálne zábery z manifestácie študentov v Prahe.
Skandovanie, masy protestujúcich ľudí a potom už iba krik, plač, vreskot a biele obušky útočiace a bijúce hlava nehlava.
Vystriedali sa pred nami obe strany barikád
Zachraňovať situáciu sa v prvých dňoch snažili medzi študentmi aj súdruhovia z Krajského výboru Komunistickej strany Slovenska v Banskej Bystrici. Diskusia bola ostrá, ich vysvetľovaniu a alibistickým rečiam z mladých už nikto neveril.
Dodnes si pamätám komickú vetu jedného z nich na adresu diskutujúcich študentov: „Vy nás poznáte, vy sa nám predstavte. Aby sme vedeli, s kým tu hovoríme.“
V jeho rukách zápisník a mená do notesu. Snaha zastrašiť študentské masy bola veľká. Strach a obavy z prvotných udalostí zo študentov však veľmi rýchlo opadal. Nadšenie a eufória pomôcť vrátiť našej vlasti slobodu a demokraciu bola obrovská.
Z najrevolučnejšej Prahy prišiel pár dní po začiatku nepokojov priamo na internát známy pesničkár Vláďa Merta. Bolo neskoro večer, ľadový november, v povetrí poletujúce chumáče snehu. Vtedy bola vrátnička na internáte ešte mocnejšia ako študentské masy a revolúcia. A vrátnička nežná veru nebola. Do vestibulu internátu Mertu nevpustila.
„Nie ste študentom fakulty, nie ste na internáte ubytovaný, von,“ kričala na Mertu. A tak sme sa za ním vybrali pred internátnu budovu my.
Zababušení v dekách, poletujúci sneh, neskutočná zima a k tomu Vláďa Merta s gitarou. Spieval, hral a rozprával. A v nás rástla čoraz viac túžba po novom systéme a slobode v spoločnosti. Otváral nám oči.
V malých mestách príliš revolúciu nezažili
Časté telefonáty s rodičmi a pocit, že menšie mestá takmer spia. Po príchode na otočku domov, do Nového Mesta nad Váhom, som takmer nevidel, že sa v Československu deje niečo prevratné.
Len behanie mojej mamy a susedky medzi dvoma poschodiami v paneláku ma uistilo v tom, že sa u nás niečo deje. Pozerali priame prenosy v televízii z Bratislavy a Prahy a tešili sa z protestujúcich más v našich najväčších mestách. Veď viete, utvorte koridor. A k tomu budajky na hlavách. A susedka tešiaca sa s mojou mamou.
A potom to už nabralo rýchly spád, vyvrcholením ktorého bola účasť na generálnom štrajku.
V Banskej Bystrici ho moderoval legendárny rozhlasák s nádherným hlasom Ľubomír Motyčka. Plné Námestie SNP a napriek studenému počasiu horúco.
Takmer dvadsaťtisíc ľudí.
A k tomu nezabudnuteľná živá reťaz medzi Zvolenom a Banskou Bystricou. To už bol december. Tisíce ľudí sa držalo za ruky a nekonečný had ľudských tiel spojil dve mestá, ktoré boli vždy veľkými rivalmi. Víťazstvo bolo nadohľad. A na dvadsaťkilometrovej ceste horela sviečka vedľa sviečky. A všetko mapovali stále eštbáci. Mená, skutky, pohyb. V ich zápisoch je dodnes všetko čierne na bielom.
Vo Viedni rozvoniavali pečené gaštany
A potom ten pocit prvého príchodu do Rakúska po otvorení hraníc. Išli sme s frajerkou cez hranice pešo, lebo boli nekonečné zápchy. Až na rakúskej strane sme si chytili autostop.
Ľudia si pomáhali a brali všetkých kráčajúcich neznámych do áut. Pri prekročení slovensko-rakúskej hranice som mal zimomriavky po celom tele.
Nie zo zimy, ale z pocitu. Mám ich aj dnes, keď to píšem. Ten pocit slobody. Kto nezažil, nepochopí. Pocit slobody, že som v krajine, kde sú ľudia už dávno slobodní. Trikolóra na bunde. Bolo to úžasné. Už v Hainburgu nám pri pohľade do výkladov skoro vypadli oči z jamiek.
Bol to iný svet. Akoby iná planéta. A to sa nám domáci smiali, že ešte nie sme vo Viedni. Otvárali sme oči a tešili sa. Veľmi.
Blížili sa Vianoce a Viedeň bola úžasná. Doteraz cítim tú neuveriteľnú vôňu pečených gaštanov.
Pre Viedenčanov sme boli hrdinovia, ktorí zdolali nedemokratický režim. Stále si pamätám milého pána. Volal sa Peter Tschech. Len tak, zastavil sa pri nás dvoch s trikolórami a chcel vedieť nové informácie priamo z dejiska krátko po otvorení hraníc.
Pozval nás do útulnej kaviarničky. Zaplatil kávy a debatovali sme. Vedel som po nemecky a bolo to super. Keď sme vychádzali von, obzrel som sa. Nad dverami visel rozsvietený nápis Julius Meinl.
Vtedy mi to meno fakt nič nehovorilo. Vtedy to bol pre nás neznámy pojem..., ale voňalo tam kávou neuveriteľne. A tá čokoláda, ktorú nám dal na rozlúčku, bola úžasná. Jej chuť mám v ústach doteraz. Rakúska čokoláda pre revolucionárov zo Slovenska.
