Stankovčan Peter Piršel (28) si spolu s kamarátom Martinom spravil toto leto nezabudnuteľné. V prvý júnový deň namiesto rekreácie pri Jadrane naštartovali motor 18-ročného džípu a vybrali sa na 27 500 kilometrov dlhú cestu zo Slovenska do Mongolska a späť. Počas 90 dní precestovali 15 krajín a spoznali krajiny, v ktorých vedľa seba funguje nesmierne bohatstvo a chudoba.
Ako Piršel tvrdí, pomoci sa v stredoázijských štátoch dočkali od jednej i druhej skupiny obyvateľstva, na čo by sa však v Európe spoľahnúť nemohli.
Prečo práve Mongolsko?
Pár rokov dozadu bolo Mongolsko mojím snom a splnil som si ho. Keďže som pred rokom rozbil auto a musel si kúpiť iné, rozhodol som sa kúpiť staré a ísť s ním do Mongolska, čo sa aj podarilo a malý džíp prežil.
Ktorými štátmi ste prešli?
Išli sme cez Maďarsko, Srbsko a Bulharsko do Turecka, ktoré sme ďalšie dva týždne prešli krížom-krážom, čo bolo krásne a úplne iné, ako by ste dostali od cestovnej kancelárie. Ďalej sme išli cez Gruzínsko do Arménska a späť, keďže to je vo vojnovom stave so susedným Azerbajdžanom a hranica medzi týmito krajinami je uzatvorená. Z Azerbajdžanu sme sa potom cez Kaspické more preplavili do Kazachstanu. Na loď sme však čakali tri dni, pretože tam nik nevie, kedy príde najbližšia, nejestvuje tam žiaden harmonogram. Ďalej sme išli cez Kazachstan do Uzbekistanu, čo je v podstate jedna veľká rovina, púšť a niekoľko krásnych historických miest. Ďalej sme jazdili Tadžikistanom, Kirgizskom, Ruskom a Mongolskom.
Vojsku ako 14-ročný vozil muníciu namiesto chorého gazdu Čítajte Niektoré z vymenovaných krajín nie sú na zozname bežného cestovateľa. Cítili ste sa bezpečne?
Pred cestou rodičia, najmä mamina, hovorili, aby som nikam nešiel, že sa v Ázii strieľa, že to počuli v televízii. Nikdy sme však nemali problém či pocit nebezpečenstva. Keď sme boli na afgánskych hraniciach, ľudia nám s úsmevom ponúkali jedlo, čaj, boli usmiati. Nikde sa nič nedialo, horšie je to asi v Európe ako v strednej Ázii.
Na nerovné cesty ste sa vybrali so starším vozidlom, ako cestu zvládlo?
Sme skôr amatéri ako nejakí technici, ale po návrate si už vieme vymeniť o polovicu viac vecí, ako pred cestou. Tak či onak sa nám v tureckých horách, vo výške asi 2 800 metrov nad morom, pokazila spojka. Zaradiť sa nám podarila jedine ‘trojka,‘ ktorou sme šli či z kopca, do kopca, alebo po meste. Auto zabrať dostalo, neskôr si to odniesli tlmiče, ale s tým sme počítali.
Technika je jedna vec, ľudské telo druhá. Akých bolo 90 dní v sedadle?
Po Európe som jazdil aj viac týždňov, Ázia bola ale niečo úplne iné. Najmä čo sa týka stravy, ktorá pre Európa nie je úplne to pravé. Jedlo v týchto štátoch bolo poväčšine kyslé, preto sa prejavili nejaké žalúdočné ťažkosti, inak bez problémov.
Aký najkrajší zážitok ste si z cesty odniesli?
Prechod horským sedlom Ak Baytal v Tadžikistane. Išli sme po ceste, ktorá patrí k jednej z najvyššie položených na svete. Vo výške 4655 metrov nad morom auto už dobre nešlo, mali sme nekvalitný benzín a v tej výške sa už aj ťažšie dýchalo, ale stálo to za to. Naokolo kopce vysoké 6000 a 7000 metrov, bolo to veľkolepé.
Zaspomínate si aj na najmenej príjemný zážitok?
Asi to, keď mi v Gruzínsku zobrali vodičák. V Tbilisi sme mali slovenskú kamarátku, s ktorou sme niečo popili a ja som si neskôr išiel do auta nabiť telefón. Ako som v ňom sedel, prišiel policajt a spýtal sa, či som pil, povedal som, že áno.
