Nadchýnal vás viac dupot bizónov po prérii a vôňa pušného prachu, či ticho sa blížiaci Malajzijský Tiger zachraňujúci milovanú Perlu z Labuanu?
Alebo ste radšej pod perinou čítali to tom, ako Barbican prekračuje obežnú dráhu Zeme a rúti sa stále vyššie a vyššie?
Možno tomu neveríte, ale dobrodružné, ba priam sci-fi príbehy Julesa Verna, Karla Maya a iných autorov cestopisov dychtivo čítali aj vznešení páni a šľachtičné.
Na rozdiel od nás tak však nemohli robiť s lampášom pod perinou, pretože ten ešte len čakal na svoje zostrojenie :-)
Ak aj vy patríte medzi milovníkov dobrodružstiev a starých cestopisov, prijmite naše pozvanie 24. septembra 2019 o 16.30 hod do Slovanského múzea A. S. Puškina v Brodzanoch.
Počas moderovanej diskusie o mayovkách, verneovkách a celkovo dobrodružno-cestopisnej literatúre v knižniciach šľachticov sa dozviete napríklad aj to, že Winnetoua, ako ho celé desaťročia z telky poznáme, vlastne nenapísal Karl May.
Diskutovať bude prof. Adam Bžoch, slovenský literárny vedec, germanista a v súčasnosti najaktívnejší prekladateľ nizozemskej literatúry na Slovensku, Alexander Avenarius, prekladateľ, tlmočník, učiteľ jazykov a odborník na dielo a osobnosť Karla Maya a známy slovenský historik, prof. Roman Holec.
Cestopisná a dobrodružná literatúra siaha oveľa hlbšie – masovo vydávaný May, Verne či Alexander Dumas boli pre ľudí 20. storočia len notoricky známym vrcholom tohto typu literatúry.
Ak v pamäti zalovíme hlbšie, do stredoškolského učiva, vynoria sa spomienky na Móra Jókaia, kráľa Madagaskaru Mórica Beňovského a jeho cesty či na román René mládenca príhody a skúsenosti od Jozefa I. Bajzu.
Ale neboli to len šíre diaľky a romantika, ktoré v tom čase lákali šľachticov a knihomoľov. Román často opisoval zemepisné objavy, politickú alebo náboženskú situáciu v danom regióne alebo život určitej spoločenskej vrstvy.
Aj preto sa v niektorých obdobiach ocitali na indexe nevhodných kníh.
„Ide o širokú plejádu autorov, dnes zväčša zabudnutých - Josef Svátek, Lew Wallace, ale aj stále populárnych ako aj Henryk Sienkiewicz, Alois Jirásek. Verne, May, Dumas či Daniel Defoe. Pritom to bol len vrchol ľadovca, tí najznámejší. Keďže neexistoval internet a cestovanie bolo komplikované, nahrádzali čitateľom vlastnú skúsenosť a všetky dnešné moderné médiá. Preto ich diela boli také populárne. Napr. Tunel od Bernharda Kellermana dosiahol miliónové náklady a stal sa najvydávanejšou knihou prvej polovice 20. storočia,“ objasňuje historik prof. Roman Holec.
Aj v brodzanskom kaštieli, dnes známom ako Slovanské múzeum Alexandra S. Puškina, žili šľachtici, o ktorých vieme, že spadali medzi „knihomoľov“. „Šľachtici všeobecne veľmi veľa čítali a takmer všetci boli grafomani, denne písali listy rôznym adresátom.
Friesenhofovci ani Oldenburgovci neboli výnimkou. Existuje súpis kníh knižnice Gregora Friesenhofa a jeho manželky Irmy, kde sú uvedené aj dobrodružné a cestopisné knihy. Žiaľ, fyzicky sa tie knihy nezachovali,“ hovorí Alexandra Lukáčová, vedúca múzea A. S. Puškina v Brodzanoch, ktoré spravuje Slovenská národná knižnica.
Možno si poviete, ako je možné, že šľachtici čítali knihy, ktoré v 20. storočí opantali deti a mládež? Nuž, je to podobné, ako s rozprávkami – tiež neboli určené deťom, ale dospelým.
„Keby Karl May dnes vstal z mŕtvych, veľmi by sa začudoval, aký imidž sa preňho z komerčných pohnútok podarilo posmrtne vybudovať. Áno, písal aj veci určené mládeži, ale 90 % jeho rozsiahlej tvorby je určenej dospelým,“ vysvetľuje Alexander Avenarius, odborník na Karla Maya a jeho tvorbu.
Pritom jedným dychom dodáva, že Mayovo dielo bolo po jeho smrti v roku 1912 škrtané nielen po slovách, ale celých pasážach a upravované pre detského čitateľa rovnako, ako Defoeov román Robinson Crusoe či Gulliverove cesty od Johnatana Swifta.
„Snáď najväčším previnilcom v tomto smere bolo vydavateľstvo, ktoré sa po ňom pomenovalo: Karl-May-Verlag. Najnehanebnejším edičným počinom v 20. až 30. rokoch minulého storočia bolo, že v rámci zobraných diel Karla Maya vydali celú jednu knihu, v ktorej od Karla Maya nebol ani jeden riadok – kompletný text knihy napísal zamestnanec vydavateľstva,“ dodáva A. Avenarius.
May, Defoe i Verne boli už počas svojho života vychytenými autormi, takže bolo logické, že mať ich romány v knižnici bolo aj známkou akejsi spoločenskej prestíže.
„Dobrodružná literatúra sa čítala neraz v tajnosti, lebo kazila mravy a vzrušovala vedomie mladých ľudí. To sa vo zvýšenej miere týkalo dievčat, ktorým sa literatúra kontrolovala oveľa prísnejšie.“ dodáva popredný slovenský historik R. Holec.
Cenovo profesor Holec tento typ literatúry pokladal za dostupný všetkým spoločenským vrstvám, najmä maďarská aj česká literatúra a ich preklady sa dali bežne objednať v kníhkupectve, šľachtici ovládali francúzsky aj ruský a nemecký jazyk.
Drahšie boli súborné diela v náročnej grafike a koži a práve tie plnili poličky knižníc uhorskej šľachty. Okrem cudzojazyčných pôvodných vydaní nachádzame dobrodružné poviedky v celoročných kalendároch. Dobrodružné romány vyšli aj z pera Ľudovíta Kubániho, dokonca sedem rokov pred Vernom poslal Gustáv Reuss svojho gemerského rodáka Krutohlava na Mesiac v balóne a právom je pokladaný za otca vedecko-fantastickej literatúry na Slovensku.
V roku 1912 napríklad Margita Pauliny-Tóthová preložila Kiplingov román Z indických chrastí o malom Mauglím do slovenčiny, dnes známy ako Kniha džungle.
„Po roku 1918 už bolo dobových vplyvov podstatne viac a škála autorov i literatúry pestrejšia. Dochádzalo k splývaniu dobrodružnej a cestopisnej literatúry, ako aj spoločenského románu,“ dodal prof. Holec. So zánikom monarchie však zaniká aj šľachta v novej republike a spolu s ňou sa končí aj éra šľachtických knižníc.
Viac sa dozviete na stretnutí s prof. Adamom Bžochom, prof. Romanom Holecom a Alexandrom Avenariom 24. septembra 2019 o 16.30 hod v Slovanskom múzeu A. S. Puškina v Brodzanch počas moderovanej diskusie Karl May a tí druhí. Tešíme sa na stretnutie!
Katarína Štefanides Mažáriová, hovorkyňa SNK, Slovenská národná knižnica
