Narodil sa len deväť rokov pred začiatkom druhej svetovej vojny, no aj napriek tomu stihol byť jej priamym účastníkom.
89-ročný rodák zo Soblahova Karol Mrázik žije v Trenčianskych Tepliciach a dodnes si jasne spomína na udalosti, ktoré poznačili jeho život. Život, ktorý ako 14-ročný chlapec nasadil za pomoc oslobodzujúcim vojskám.
Ako si spomínate na obdobie Slovenského štátu?
Spomínam si na rok 1938, kedy nám bolo na školskom dvore oznámené, že sa niečo deje a prichádza ku zmenám. Tiso sa stal prezidentom, bol privolaný k Hitlerovi a bolo mu povedané, že buď sa naša krajina pridá k Nemeckej ríši, alebo bude rozdelená medzi Poliakov a Maďarov. Ako osem či deväťročné deti sme o tom, čo sa tu deje, veľa nevedeli. Ale samotný vznik Slovenského štátu sme ako deti, vplyvom riaditeľa našej školy, ktorý bol bývalým kapitánom armády, privítali.
Čo ste vy či vaši rodičia od samostatného štátneho zriadenia očakávali?
To, že českých úradníkov nahradia na vybraných úradoch Slováci. Aj na školách učili mnohí českí učitelia a profesori...

Mnohí pamätníci na toto obdobie spomínajú ako na pokojné roky s dostatkom práce, bolo to naozaj tak?
Mali sme sa podstatne lepšie ako Česi. Tí sa k nám snažili chodiť si po potraviny či po akékoľvek iné výhody, aké tu boli. Keďže oni boli súčasťou Nemecka, museli trpieť tak ako nemecké obyvateľstvo. Čoho mali nedostatok Nemci, mali aj Česi. U nás to bolo podstatne lepšie. Asi aj vedenie si vedelo vážiť to, že slovenskí vojaci išli na ruský front, čiže bojovali proti susedom v Poľsku. Preto nám zabezpečovali lepší životný štandard v porovnaní s okolitými štátmi. Vojna však bola. Boli nálety. Vnímali sme ich.
Viaceré lietadlá sa podarilo Nemcom počas vojny nad Považím zostreliť.
Ako chalani sme videli zostrelené lietadlo, osem vojakov pochytali a uväznili na trenčianskom letisku, boli to roky 1942 – 1943.
V roku 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, na jar 1945 už front prechádzal Slovenskom. Čo vojna v tom čase priniesla do života obyčajného človeka?
Frontové udalosti ovplyvňovali život v každej časti Slovenska asi inak. Na južnom Slovensku si ľudia dopestovali dostatok plodín z polí. U nás, v hornatejšej oblasti, boli ale iné podmienky. V mojej rodine o jedenástich, neskôr, bohužiaľ, len deviatich deťoch sme si pomáhali službou u bohatších gazdov, neboli sme na tom až tak biedne.