26. apríla 1986 došlo v černobyľskej jadrovej elektrárni ku katastrofálnej havárii štvrtého reaktora. Explózia, ktorá vyústila do požiaru a roztavenia jadra reaktora, sa stala najhoršou jadrovou haváriou v histórii jadrovej energetiky na našej planéte. Dnes je miesto obrovskej ľudskej tragédie cieľom turistov i dobrodruhov z celého sveta.
Vďaka jednému z návštevníkov tejto oblasti z nášho regiónu, Danovi Remenárovi, sa nám podarilo získať kontakt na Michaelu Bušovskú – prírodovedkyňu, dozimetristku a dlhoročnú sprievodkyňu v černobyľskej zóne. Už osem rokov pôsobí v oblasti, kde každý nerozvážny krok môže mať stále fatálne následky. Poskytla nám rozhovor, ktorý vám postupne prinesieme v niekoľkých číslach našich novín.
Michaela Bušovská
Narodila sa v Banskej Bystrici, väčšinu života strávila vo Zvolene a v jeho okolí, neskôr pôsobila v Bratislave. Patrí k tým, ktorým prvé stretnutie s černobyľskou zónou smrti navždy ovplyvnilo život. Do zóny prišla po prvýkrát ako turistka v roku 2011.
Od roku 2011 sa začala pravidelne vracať do oblasti zničenej v dôsledku explózie v jadrovej elektrárni, zostala tu pracovať a od decembra žije trvalo na Ukrajine. Stala sa vedúcou vedeckej divízie Chernobyl Lab.
Ako ste sa dostali do černobyľskej jadrovej zóny? Čo je cieľom vašej činnosti v tejto oblasti?
Dostala som sa sem prvýkrát ako turista, ktorý mal celkom dosť naštudované. Neskôr opäť ako turista, a až rokmi, keď som mala niekoľko verejných vystúpení, správ a keď som dostatočne zaujala ľudí tu pracujúcich, som dostala možnosť zapojiť sa do zaujímavejších projektov.
Ako sa hovorí, ak niekoho hľadáte, oni už dávno hľadajú vás. Snažím sa pochopiť zónu z rôznych uhlov pohľadu a priblížiť to aj ľuďom, ktorí na niekoľkoročné štúdium nemajú čas. Zóna je príliš komplikovaná. Na jednej strane máte elektráreň, máte ľudí, ktorých sa vôbec netýkala až do momentu nehody, máte históriu oblasti búrlivú v dejinách a siahajúcu od novoveku, ľudí zviazaných s pôdou, strašidelný režim, a do toho osud jednotlivca. Ťažko sa to opisuje v jedinej vete.
Je vyše tridsať rokov od havárie, napriek tomu rádioaktivita pretrváva. Dlhodobo sa zdržujete v zamorených priestoroch. Nemáte strach z radiačných dávok?
Strach máme zvyčajne z toho, čo nepoznáme. Aká je ročná dovolená dávka pre obyvateľstvo? Samozrejme, závisí to od krajiny a od radiačného pozadia. V 1mSv na rok máte zarátané aj banány, aj lety, CT, žiarenie stavebných materiálov. A stále je to v poriadku. Radiácia nie je niečo čarodejné ani nadprirodzené. Je to denná fyzika, ktorá sa týka všetkých. Radiácia je zvuk, svetlo, je to mikrovlna. Samozrejme, že je veľký rozdiel medzi neio-nizačným a ionizačným žiarením. Ale preto sme drali školské lavice, aby sme sa nebáli a dokázali si informácie nájsť z relevantných zdrojov.
Lenže vy nepracujte v bežnom prostredí.
Z pohľadu radiácie sa nehoda stala včera. Máme územie 2600 km2 kontaminovaných rôzne dlho žijúcimi elementmi. Nie sú nijako logicky usporiadané, vypadali nesené vetrom, máte „čistejšie“ miesta, ale to neznamená, že je v poriadku, ak sa sem ľudia vrátia. Približne od 25 do 40 % je kontaminovaných prvkami s veľmi dlhým polčasom rozpadu. Pracovať je tu možné, a veľa sa aj pracuje, na výstavbe centralizovaného odkladiska, na dekontaminácii, na dekomisii elektrárne, ale deti sa sem vrátiť nesmú. Deťom neprikážete žiť podľa prísnych pravidiel radiačnej bezpečnosti.
Občas na tieto pravidlá zabúdajú aj návštevníci a je nutné ich napomínať. Po čase sa vám stanú automatickými. A ja mám veľký problém sadnúť si na zem hoci aj u rodičov na záhradke.
Zrážka Zeme s obrovským vesmírnym telesom hrozí raz za milión rokov Čítajte Ako na sebe kontrolujete prijatú dávku?
Moju prijatú dávku mi prísne stráži osobný dozimeter, a aj fakt, že sa v zóne pohybujem len po predpísaných trasách, premeraných dozimetristami, stanovenými tak, aby sa nik zbytočne neožaroval.
Akým spôsobom je vlastne oblasť a bezpečnosť v nej, do ktorej chodia aj turisti, monitorovaná?
Bezpečnosť musí byť vždy na prvom mieste, preto majú návštevníci povolené pohybovať sa len po špeciálnych trasách, aby neprevýšili ročnú maximálnu dávku, aj za predpokladu, že by sem chodili denne. Máme tu vynikajúci ASKRO systém, môžete ho sledovať online. Niekde je to len veľká Geiger-Müllerova trubica, inde je to búdka so systémom filtrov a nasávaním. Trochu pripomína meteorologickú ministanicu. Všetky trasy sú periodicky premeriavané a monitorované profesionálnymi dozimetristami.
