Prezývku dostal po talianskom tenoristovi so zlatom v hrdle.
Maroš Bango (47) sa teší, že popri spievaní môže spoznávať nové miesta. Aj keď je nevidiaci.
Do povedomia širokej verejnosti ste výraznejšie vstúpili po medializácii vášho životného príbehu v roku 2009. O dva roky vás česko-slovenská talentová šou katapultovala na spevácke výslnie. Môžete priblížiť, ako ste sa hudobne prejavovali dovtedy?
K hudbe som sa dostal v detstve. Už ako päťročný som v Piešťanoch spieval s kapelou pieseň Vysoký jalovec. Celé to má dve roviny. Jednak ma k hudbe viedli rodičia, keďže pochádzam z cigánskej rodiny – otcov otec bol vychýrený huslista, dedko z maminej strany zase saxofonista.
Druhú, humornejšiu, verziu môjho hudobného nadania potvrdzuje fakt, že mi odmalička hovorili trúba (smiech).
Narodili ste sa v Trnave. Tam ste aj vyrastali?
Áno aj nie, lebo takmer každé prázdniny som trávil u babičky v neďalekých Jaslovských Bohuniciach.
Kde bývate dnes?
V Bratislave.
Čomu ste sa profesijne venovali, kým váš talent zarezonoval celým Slovenskom?
Pracoval som vo výrobnom družstve invalidov v Báhoni, kde som na pásovej linke montoval poistky. Táto monotónna práca ma však vôbec nenapĺňala. Život sa mi kompletne zmenil 15. októbra 1992. Kamarát Peťo Míra ma nahovoril, aby som šiel spievať na ulicu do Viedne. Bolo to pre mňa niečo nové, krásne a zároveň ťažké. V podstate to robím doteraz. Môžem si vyskúšať nové piesne a ľudia mi pritom niečo prispejú.
Odvtedy sa živíte ako pouličný umelec?
Áno, s prácou v Báhoni som sekol. Najprv som spieval sám, potom sa ku mne pridala aj manželka. Mali sme totiž veľmi vážne chorú dcéru (zomrela vo februári 2011, pozn. red). Trpela tzv. Jóbovým syndrómom – vrodenou chybou imunitného systému. Ako poldruharočnej jej vyoperovali polovicu pľúc, brala množstvo liekov, ten Báhoň by nás neuživil. Vďaka spoločnému spievaniu na ulici sme to zvládali finančne aj psychicky.
Máte nejaké hudobné vzdelanie?
Nie.
Napriek tomu, že čerpáte „len“ z hudobných génov, ovládate hru na viacerých nástrojoch.
Mojou doménou je klavír. Zvládam aj gitaru, trošku flautu a ešte menej akordeón. Dovolím si povedať, že som taký hostincový harmonikár. Melódie si pritom vytváram akosi intuitívne.
