NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Sadnúť si za bicie nástroje vo vyhľadávanom hudobnom klube sa nepodarí každému. Novomestský bubeník Ondrej Bobocký sa predstavil vo svojej premiére už vo svojich štrnástich rokoch. So skupinou speváka Egona Dusta si hviezdne pódium v Blue Note odskúšal 11. januára. Taký mladý hudobník na tomto pódiu ešte nikdy nehral.
Ondrej, kedy si si za bicie nástroje sadol po prvýkrát?
– Bolo to už v štyroch rokoch. Už vtedy som sa naučil prvý rytmus. Otec ma k hudbe viedol od malička, odkedy som vedel chodiť. Otec je tiež bubeník a už ako malého ma brával na skúšky i koncerty. Stal sa mojím vzorom a veľkou inšpiráciou. Už v detstve ma posadil za veľké rockové bicie nástroje. Hrával napríklad v kapelách D.P.K, Jazzero a chvíľku aj v punkovej Patálii.

Od koho si dostal prvé bubenícke paličky?
– Od otca. Prvú paličku, ktorú som počas hrania zlomil, mám doteraz vyloženú na poličke v garáži. To už je ale dávno. Teraz sa v hre na bicích nástrojoch zdokonaľujem aj v Základnej umeleckej škole v Novom Meste nad Váhom. Ale nebyť otca, určite by som za bicími dnes nesedel. Hrávam ako samouk aj na gitare, rád mám aj hru na didgeridoo, blízke sú mi aj perkusie i ukulele.
Bicie nástroje nie sú lacná záležitosť. Máš už svoju vlastnú kompletnú súpravu?
– Tak tá je úplne nová, dostal som ju teraz na Vianoce od najlepšieho otca na svete. Mám skvelých rodičov. Boli naozaj veľmi drahé, sú kvalitné, žiadna šunka (úsmev). Doteraz som hrával aj na bicích, ktoré sú otcove. Ale potreboval som niečo menšie. Pretože hrávam väčšinou po kluboch. Otcove bicie boli komplikované aj na prevážanie.
Z teba asi susedia veľkú radosť v bytovke nemajú.
– Potrebujem trénovať aj doma, nielen s kapelou v garáži alebo v ZUŠ-ke. Doma mám elektrické bicie, takže v bytovke to nikomu nevadí. Slúchadlá sú napojené na bicie nástroje, takže pohoda. V garáži je už potom iný rachot.
Otec bol tvojím najväčším bubeníckym vzorom. Čo ďalší bubeníci? Ktorí z nich ťa najviac zaujali?
– Môj ďalší vzor a zároveň aj kamarát je bubeník Martin Valihora. Pre mňa je svetovou špičkou. Páči sa mi aj hra ďalších mojich kamarátov pochádzajúcich z Nového Mesta nad Váhom – Jakuba Kačica a Mariána Slávku.

Ty si ôsmak na základnej škole. Máš nejaké podmienky od rodičov, že keď sa zhorší prospech v škole, budú bicie dočasne zatrhnuté?
– Keby to bolo v škole zlé, tak určite nehrám vôbec. Bicie by boli zakázané. Ale už mi niekoľkokrát pohrozili, aby som sa zlepšil, že to urobia. Našťastie k tomu ešte neprišlo. (úsmev)
Si chalan plný energie, aký štýl hudby ťa najviac láka?
– Určite rocková a punková hudba. Ale láka ma aj jazz. Prvý oficiálny koncert som odohral pred rokom v Klube za rampami v Novom Meste nad Váhom. S touto istou partiou okolo speváka Egona Dusta, čo som hral aj v januári. Užil som si tam už vtedy rockové skladby. Odvtedy na rôznych podujatiach, menších festivaloch a mnohých akciách môžem rátať koncerty už na desiatky.
Skupina Egona Dusta má na konte štyri kompletné albumy a štyri single. Sú v nej o desiatky rokov starší hudobníci ako ty. Ako si sa dal s nimi dohromady?
– Ocino sa so spevákom Egonom Dustom zarozprával na benzínovej pumpe. A Egon si ma potom vyskúšal v skúšobni. Začal som s touto super partiou pravidelne hrávať. Dopracovali sme sa až do vyhľadávaného hudobného klubu Blue Note, kde už účinkovali hviezdy z celého sveta.
Gitarista kapely Milan Buzgo má 54 rokov. Medzi vami je štyridsaťročný vekový rozdiel. Výrazne starší sú aj ďalší členovia skupiny. Ty im asi aj vykáš.
– Jasné, na začiatku som im všetkým vykal. Sólovému gitaristovi Milanovi Buzgovi vykám dodnes (smiech). No štyridsať rokov je štyridsať rokov, to nepustí. Ostatným už tykám, aj Egonovi Dustovi či basgitaristovi Marošovi Plávkovi.

Keď ťa Egon Dust po prvýkrát zobral na skúšku, tak sa asi ostatní z kapely dívali, že aké dieťa to líder a zakladateľ skupiny doviedol.
– No, najskôr sa na mňa pozerali ako na decko. (smiech). A ja som mal pred nimi od rána veľkú trému. O to viac som sa na skúškach snažil, aby som ukázal, čo je vo mne. Teraz sa na mňa už pozerajú ako na seberovného hráča. Som rád, že ma takto berú, a že nie som pre nich menejcenné dieťa (smiech). Teraz je odmenou za výdrž to, že po koncerte stojím na pódiu a ľudia tlieskajú. Keď sa ľudia bavia na koncerte, mne to dáva nazad energiu, ktorú zo seba vydám.
Na Slovensku a v Čechách sú v obľube rôzne televízne talentové súťaže. Neláka ťa zasúťažiť si pred televíznymi kamerami a celým národom?
– Láka ma to. Už veľakrát som rozmýšľal nad tým, že pôjdem na kasting. Ale niekedy ma prepadne strach a obava z toho, či na to mám. Neláka ma na druhej strane ale ani sláva pomocou nejakej súťaže. Najradšej budem úspešný pred divákmi priamo na koncertoch.
Koncert sa skončil hodinu pred polnocou. U vás v rodine to asi nič neobvyklé nebude, po otcovi máš zrejme nočné žitie hudobníkov vrodené v krvi.
– Ja som v tomto prostredí vyrastal. Už ako trojročného ma občas tato zobral pozrieť sa na akcie. Ja som na ponocovanie zvyknutý a byť do piatej ráno hore mi nerobí problém.