l si tam priateľku, rodinu opustil a rozviedol sa.
Veronika pracovala od mladosti v Merine ako pradiarka. V roku 1989 kvôli zdravotnému stavu dostala čiastočný invalidný dôchodok. Problémy jej spôsobovala koxatróza, degeneratívne ochorenie kĺbov. V Merine robila ešte ďalšie tri roky, potom bola striedavo zamestnaná a nezamestnaná. V roku 1997 sa jej narodil syn. „Porodila som doma, nemala som telefón a nikomu zo susedov som sa nedozvonila. Sanitka prišla, až keď bol malý na svete,“ spomína si Veronika.
Namiesto radosti z narodenia syna sa od manžela dočkala rozchodu. Starostlivosť o celú rodinu zostala na jej pleciach. Dievčatá úspešne doštudovali. Zuzana po skončení športového gymnázia pracovala u nás, neskôr v zahraničí a zakotvila v Nemecku. Lenka sa vydala, býva na trenčianskom sídlisku Juh. Má dve malé deti - dvojročnú Veroniku a šesťročného Romana. Obe dcéry pomáhajú mame, ako sa im len dá. Práve Lenka poslala do redakcie list, v ktorom opísala ťažký životný údel svojej mamy. „Sama sa stará o dieťa, naviac jej zdravotný stav nie je dobrý, a to je jedno z kritérií, pre ktoré si nemôže nájsť prácu,“ píše Lenka. Zuzana napríklad kupuje bratovi veci do školy a oblečenie.
Kvôli zdravotným, osobným problémom, trápeniu, aj rodinnej tragédii Veronika schudla skoro 20 kíl. K jednému ochoreniu sa pridali ďalšie, no o čiastočný invalidný dôchodok prišla. „Naposledy mi našli vred na žalúdku,“ hovorí. Ale k lekárom chodí iba v najnutnejších prípadoch. Každú návštevu lekára pocítia. Ich jediným príjmom je v súčasnosti výživné na chlapca a rodinné prídavky. Spolu suma 3000 korún. „Manžel mi prvé tri roky na syna vôbec neplatil,“ hovorí Veronika Markovičová.
Platí iba elektriku. Na nájomné už nestačí a dlžoba narástla na desaťtisíce. „Ani neviem presne výšku dlhu, myslím okolo 150-tisíc,“ hovorí Veronika. Kvôli dlžobe bola na súde, navštívili ju exekútori. Ak by prišla o byt, nemá skutočne kam ísť. Riešením pre ňu nie je nasťahovať sa k niektorej zo sestier, ale ani k dcére. „Mladí si chcú žiť svoj vlastný život a sami bývajú v podnájme.“
Žiadať o sociálne dávky pokladá Veronika za bezpredmetné. „Veď ani nedostanem príspevok na bývanie, keď mám taký dlh na nájomnom,“ zvažuje situáciu a skonštatuje: „Idem z dlhu do dlhu.“
Veronika Markovičová je v súčasnosti evidovaná na úrade práce. Kým jej to zdravie dovoľovalo, pracovala v rámci verejnoprospešných prác. Vtedy dostávala aspoň sociálne dávky. „Z pracovných ponúk by som si mohla vybrať ako krajčírka, či predavačka, ale to by som nevládala robiť. A na kurzy nemám peniaze.“
To, že je doma a bez práce, ju aj psychicky ubíja. Už len spomína na časy, keď si mohla kúpiť to, čo potrebovala. Pre deti, pre seba i domácnosť.
V byte všetko dosluhuje a aj doslúžilo. Najviac jej chýba práčka. Pokazila sa a na opravu alebo novú nie sú peniaze. „Periem v rukách, preto by som asi najviac uvítala novú práčku,“ plní si aspoň v predstavách prianie Veronika, keď odpovedá na otázku, ako by s finančnými prostriedkami naložila, ak by vyhrala.
