Do súťaže prihlásili svoju učiteľku Evu Krabáčovú tajne. Uspela

Úspešná na súťaži Zlatý Amos (7 fotografií)

POVAŽSKÁ BYSTRICA. Malí žiačikovia, tretiaci, zo Základnej školy Nemocničná dlho všetko tajili a pripravovali s rodičmi. „Nechcela som ich sklamať, tak sme do toho išli,“ spomína si mladá učiteľka, s tým, že sa nepovažuje za extroverta a nikdy by ju ani len nenapadlo, aby sa prezentovala v médiách.

Nechcela však sklamať, súhlasila s účasťou v celoslovenskej súťaži o najlepšieho učiteľa Zlatý Amos. Získala jedno z ocenení, Amos sympaťák, kde ľudia hlasovali cez internet.

Divadlo s kusom srdca

V súťaži bolo veľa disciplín, v jednej mal učiteľ hrať s deťmi divadlo. Amos má vždy inú tému. Tento rok sa konal na počesť Eugena Suchoňa, hudobného skladateľa. Súťažiaci si žrebovali rôzne témy aj žánre. „Dostali sme Fryderika Chopina, poľského skladateľa a vytvoriť sme mali rozprávku v časovom limite dvoch minút,“ spomína si Eva Krabáčová. Obávala sa, aby nevzniklo prvoplánové divadielko, ale niečo s myšlienkou, kde bude cítiť aj kus srdiečka.

Dali hlavy dohromady, ona, pani vychovávateľka aj deti. Nešlo o ľahkú tému, postava bola deťom vzdialená. Počúvali skladby, aby poznali človeka cez jeho tvorbu. Nakoniec vznikol príbeh o malom Fryderikovi, ktorý je nepochopený, deti sa mu posmievajú, lebo chce len cvičiť na klavíri. „Po čase si uvedomí, že treba hľadať múzu. Ide životom a prekonáva prekážky, závisť iných ľudí, nedôveru. Nakoniec sa mu podarí z veže oslobodiť svoju múzu a stane sa slávnym,“ opisuje Eva Krabáčová.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Hala žila tancom, každý chcel vyhrať Čítajte 

Radosť za dieťa

Príbeh malého muzikanta bol trochu aj osobný. Počas troch rokov, čo vedie mladá učiteľka triedu, prišli k nim do kolektívu aj dve deti, ktoré boli inde nepochopené. Hlavnú postavu v divadielku hralo práve jedno z nich, chlapec.

„Úlohy sa zhostil vynikajúco. Nie je vôbec trémista, hranie si doslova užíval. Myslím si, že nevie, kto bol inšpiráciou. Pre mňa to bolo symbolické a krásne, že dieťa, ktoré bolo dlho nepochopené je zrazu v celoslovenskom finále súťaže a má úspech,“ hovorí učiteľka s úsmevom.

Prirodzená voľba

Keď bola pani učiteľka Krabáčová ešte malou Evkou, už pri hre s deťmi na sídlisku sa prejavovala inak. Vždy mala tendenciu ujať sa tých mladších, starať sa o nich, pomáhať im. „Nepamätám si, že by som chcela robiť v živote niečo iné. Inšpirovala ma aj moja babička, ktorá učila v škôlke,“ hovorí.

Veľmi ju v jej smerovaní ovplyvnil aj skauting, kde sa našla. S malými skautmi pracovala už od pätnástich rokov. Štúdium na vysokej škole s pedagogickým zameraním bol prirodzenou voľbou.

Vzájomná opora

Deti vedia veľa vycítiť, aj to, čo si dospelí nevšimnú. V triede to musí fungovať tak, že učiteľ je oporou pre deti, ale aj ony pre učiteľa.

Medzi tretiakmi a ich učiteľkou Evkou je to tak, čo sa ukázalo aj na súťaži Amos. Keď išla na pódium sama, mala poriadnu trému, keď však išli už spolu hrať divadlo, nič neprichádzalo. Nevnímala kamery, publikum, odrazu boli na tom mieste, v tom momente len ona a jej deti. Prišlo neskutočné uvoľnenie vďaka vzájomnej súdržnosti, ktorá medzi nimi je.

Deti sa podľa učiteľky rodia ako čarovné bytosti a sú veľkým darom. „Nie každý ich môže mať. Ani ja nemám zatiaľ svoje vlastné, takže tie školské sú pre mňa veľkým potešením. Keď občas neposlúchajú a vystroja nejaké šibalstvo, beriem to ako prirodzenú vec. Nesmie však v tom byť zákernosť,“ hovorí.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Tucet silákov zaplnil pešiu zónu Čítajte 

Keď sa aj na niečo takéto príde, väčšinou je za tým nepríjemné pozadie. Teda, že samo dieťa je obeťou. „Nemusí ísť doslova o týranie, ale len o to, že dieťatku niečo chýba. Lebo niet času, je veľa iných vecí, ktoré sa riešia, sú dôležitejšie ako ono,“ dodáva mladá učiteľka.

Dobro na programe dňa

Deti sú citlivé a treba ich podľa mladej učiteľky za všetko veľmi chváliť, aby sa dobro stalo tým, čo je na programe dňa, čo je dôležité a tradičné. Malý človiečik sa dokáže obetovať pre druhých, myslieť na nich, vcítiť sa. „Tieto hodnoty mám vštepované z rodiny, aj zo skautingu a chcem ich odovzdávať ďalej,“ dodáva mladá učiteľka. Ich preberanie však nemôže byť cielené, len aby ma pani učiteľka pochválila. Dôležité je aby si ich deti naozaj vzali za svoje. Že sa akosi zabúda na spoločný rodinný život, že je bokom, si uvedomila hlavne, keď učila v Bratislave. „Deti dali rodičia o šiestej ráno do školy a o štvrť na sedem večer prišli po ne. Takmer nepoznajú, čo je to rozhovor s rodičmi,“ vysvetľuje. Menšie mesto ako je Považská Bystrica nie je našťastie ešte tak katastrofálne poznačené hektikou dnešnej doby.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Nepije, nie je náš. Prísnejšie posudzovanie patrí k dedine Čítajte 

„Keď som sa v pondelok pýtala detí v Bratislave, či boli cez víkend vonku, dostávala som odpovede, že áno. Potešila som sa. Nakoniec však vysvitlo, že na ihrisku v auparku,“ dodáva mladá učiteľka s tým, že takéto prostredie nie je vhodné pre skutočný relax dieťaťa. Neprináša nič prirodzené pre rozvoj jeho osobnosti a navyše je v klimatizovanom, nevhodnom prostredí.

Snažila sa ich ťahať do prírody. „Bolo to však nesmierne náročné. Už len tým, že dostať sa do lesa znamená hodinu cestovať nejakým spojom,“ dodáva s tým, že nikdy nezabudne na výlet so štvrtákmi. Viacerí sa priznali, že prvýkrát opekali na ohni špekáčiky. Stala sa z nej tá učiteľa so špekáčikmi a je na to pyšná.

Bratislavská škola ju nakoniec tiež veľmi podporila v súťaži.

Čučoriedky pod kobercom

Eva Krabáčová hovorí, že aj ona sa vie nahnevať. Nekričí. Deti však vždy prídu na to, že je zle. „Asi urobím nejakú grimasu, ktorú si vôbec neuvedomujem. Alebo ma prezradia oči. Naozaj neviem.“

Nehnevá ju, ak niečo nevedia alebo pokazia písomnú prácu. Nie vždy máme totiž svoj deň. Mrzí ju, ak sa zachovajú nevhodne, nečestne. Prichádzajú argumenty, zdôvodnenia, dohováranie. Trpezlivé a pokojné, že všetko, čo konajú, má svoje dôsledky, že niekoho sklamali, ublížili mu, zarmútili ho.

„Možno som naivná, ale podľa mňa treba vysvetľovať stále dookola a trvať dôsledne na princípoch,“ dodáva. Deti nie sú zlé. Jednoducho im niečo napadne, vidí sa im to v prvom momente fantastické a idú na realizáciu. Na dôsledky nemyslia.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Na severe Považia sme hlavne v dolinách tvrdší, ale súdržní Čítajte 

„Raz mali tí moji čučoriedky na desiatu a napadlo im, aké by bolo úžasné pukať ich na zemi. Strčili ich pod koberec a pukali ostošesť,“ spomína si. Všade zostali nepekné tmavé fľaky.

Učiteľke to prišlo smiešne, zachovala však vážnu tvár a prísne oči. A tak potom zase kartáčovali ostošesť. Pochopili, že nápad nebol až taký úchvatný, ako sa zdalo.

Mala dobrých učiteľov

Učiteľ nesmie podľa Evy Krabáčovej nikdy zabudnúť, že má viesť, usmerňovať. Nie však rozkazovať, nútiť, tlačiť a lámať. V živote dieťaťa je to človek, ktorý môže veľmi pomôcť, ale aj ublížiť. Ona sama mala šťastie na mnohých dobrých pedagógov. „Veľmi rada si zo základnej školy spomínam na pani učiteľky Makayovú a Bořutovú. Prvá bola naša babička. Milý, chápavý, ale prísny človek zároveň. Druhá mala zase veľmi zaujímavé vyučovacie metódy a aktivity, ktoré aj ja používam, lebo boli strašne fajn. Trochu ju kopírujem a dúfam, že sa na mňa nehnevá,“ spomína si mladá učiteľka.

Pokračuje však aj na druhom stupni. „Mali sme aj výbornú triednu učiteľku, pani Olšovskú. Tá bola naozaj energická, že aj kadečo lietalo po triede, vedela si nás však zastať. Naozaj nás mala za svojich, bol to veľmi zodpovedný človek.“ Tiež si spomína na pani učiteľku Miklovičovú, človeka s neskutočne veľkým srdcom, ktoré dokáže rozdať žiakom obrovskú lásku.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Bábätká z považskobystrického regiónu Čítajte 

„Boli deti, ktoré ju doma nemali, ale na jej hodinách zemepisu ju dostali,“ spomína si. Určite ju ovplyvnili aj učitelia na gymnáziu či vysokej škole. „Vážim si učiteľov, ktorí nás naučili rozmýšľať. Že nás nebrali ako stádo ovečiek, ktorým sa povedalo, že takto niečo bolo a je, a my tak pôjdeme a budeme prikyvovať. V tejto spoločnosti je veľmi dôležité vedieť rozmýšľať, mať vlastný názor,“ vysvetľuje.

Obavy, kam speje krajina

Váži si preto napríklad stredoškolských učiteľov, ako boli pani Hanulíková, pán Smatana aj iných, ktorí nechceli, aby sa bifľovali strany z kníh, ale ktorí so žiakmi diskutovali, prečo sa veci dejú, čo je ich príčinou. „Učím síce na prvom stupni, ale tohto sa držím aj ja. Snažím sa naučiť deti samostatne rozmýšľať. Nevyžadujem poučky, nič naučené naspamäť. Chcem, aby veci vedeli vysvetliť vlastnými slovami, aby rozmýšľali,“ vysvetľuje mladá učiteľka.

Je dôležité, aby to tak bolo, keď ma kamarát na niečo navádza a ja viem použiť vlastnú hlavu a povedať nie. Tiež aby to bolo pri matematike, prírodovede či inom predmete.

„Aby sa zaujímali o svet okolo seba, o všetko dianie, o to, čo sa ich bezprostredne dotýka. Ak povedia deviataci, prípadne stredoškoláčky, že nevedia, kto je premiér, že im je jedno, čo sa stalo s nejakým novinárom, ktorého zabili a že čo s tým oni majú, že ľudia predsa zomierajú, je to normálne, tak potom sa bojím. Bojím sa, kam speje naša krajina,“ dodáva Eva Krabáčová.