Miroslav Dávid. Textár, básnik, rebel, zberateľ. Hoci je zo Záhoria, s Novým Mestom nad Váhom ho spojila mladučká 18-ročná ilustrátorka Ivana Mária Čechvalová, ktorá v tomto meste tvorí. Práve ona sa podieľa na ilustrovaní jeho najnovšej básnickej zbierky Domino. Miro Dávid je na Slovensku známy predovšetkým ako skvelý textár.
Tridsať rokov bol hudobne spojený s legendou 80. rokov kapelou AC+, niekoľko rokov robil manažéra Roba Grigorova, spolupracoval s viacerými inými interpretmi. Jeho hit z 80. rokov Nemusíš sa tieňov báť sa hrá dodnes. Vďaka rozhovoru s ním máte možnosť nahliadnuť do zákulisia hudobného sveta.
Váš prvý text bude už asi na poriadne zažltnutom papieri.
– Mal som štrnásť rokov, keď som ho napísal. Ovplyvnili ma najmä beatnici. Dodnes som napísal približne 800 textov, ktoré sú na vyše 22 albumoch. Množstvo z nich bolo publikovaných v niekoľkých básnických zbierkach. Zhudobnených bolo okolo 200 textov. Dostať sa k dobrej kapele bolo už len šťastím. Ja som bol spoluzakladateľom a dlhé roky dvorným textárom vtedy veľmi známej kapely AC+, s ktorou som strávil tridsať rokov.
Novú básnickú zbierku Domino vám ilustruje talentovaná výtvarníčka z Nového Mesta nad Váhom Ivana Mária Čechvalová. O čom vaša najnovšia poézia bude?
– Ako všetky predchádzajúce básnické zbierky bude aj táto žánrovo rôzna, ale básne sú opäť všetky o živote. A ten nám prináša dva základné momenty. Lásku a smrť. Básne píšem v akejsi schizofrenickej polohe. Z mužského pohľadu i zo ženského pohľadu. Hoci ženy mi hovoria, že v tej ženskej polohe je cítiť mužské ego. V každej mojej vydanej zbierke je publikovaných vždy 111 básní. Tak bolo aj v predchádzajúcich básnických zbierkach – Rogalo, veľryba a Kristus Pán, Detox či S malinami nastoknutými na prstoch.
AC+ boli v 80. rokoch hviezdami. Vaše najväčšie hity Nemusíš sa tieňov báť alebo Klára robili s dievčatami na koncertoch i po nich asi divy.
– Na tú dobu to bola besnota. Môžeme byť radi, že sme z toho bez nejakej ujmy vyšli. Odolávať sa fanúšičkám dalo, ale jednoduché to nebolo. Niekedy, tak, ako sa hovorí, doslova liezli za nami balkónovými oknami. Takýto život veľmi ovplyvní súkromný život. Bol som stále preč. Prešli sme naozaj veľmi búrlivými rokmi. Hrávali sme 15 – 17 koncertov mesačne a boli sme stále niekde po republike. Bolo to náročné. Už osem koncertov za mesiac je dosť. Boli dni, keď sme hrali aj tri koncerty denne.
Známa slovenská spisovateľka vychovala volejbalistku Čítajte Čo vlastne urobí kapelu slávnou?
– Hit a pesnička, ktorú si spievajú ľudia. Zažil som, keď Kláru s nami spievalo desaťtisíc ľudí. Bolo to počas koncertu v Nitre. Je to dobrý pocit, keď pesničku, ktorú som napísal, spieva desaťtisíc ľudí.
Náš región ste mali so skupinou AC+ asi tiež dobre zmapovaný.
– V Novom Meste nad Váhom sme hrali dvakrát. Odohrali sme takmer 900 koncertov. Všetky mám presne zapísané a zmapované. Trenčín, Myjava, Stará Turá, Piešťany, Bánovce nad Bebravou. Hrali sme fakt všade. Po celom Slovensku. Ružomberok, Žilina, Spišská Nová Ves, Martin, Púchov, Bardejov, Prešov či Liptovský Mikuláš. Spal som asi v každom hoteli. A, samozrejme, aj v Čechách. Máme o tom dodnes uchované tri kroniky kapely AC+ z 80. rokov.
Jednoduché to však určite nebolo. Vy ste písali texty aj pre hviezdy 80. rokov z kapely AC+. Dodnes sú známe povestné prehrávky.
– Na prehrávky sme chodili do Slovkoncertu v Banskej Bystrici. Je fakt, že som texty musel v sebe samočistiť, aby sa to vôbec mohlo hrať v tej dobe. Inak by sme sa neboli dostali nikam. Ani do rádia. Komisie boli problematické. Vždy tam sedel aj nejaký človek z komunistickej strany, ktorý to ideovo akože strážil. S Gorbačovom sa to trochu uvoľnilo. Vždy sme museli urobiť prehrávku kompletného programu. Chodili nás kontrolovať aj na koncerty. Robili sme si z toho srandu.
Aké boli vzťahy medzi kapelami?
– Predovšetkým si závideli peniaze a kšefty. To sa v hudobnej scéne deje dodnes. Medzi kapelami bolo aj veľa falošnosti. Dnes je to, žiaľ, podobné. U koho sú peniaze, tak takú filozofiu mnohí uznávajú. V tom je tá nesloboda.
MY Trenčianske noviny majú nomináciu na Novinársku cenu Čítajte A čo hviezdni interpreti, ktorí fungujú dodnes?
– Elán bol mainstream. Od začiatku sa im medzi hudobníkmi možno trochu hanlivo hovorilo szm-ácka kapela. Takými mainstreamovými interpretmi boli aj Miro Žbirka s Limitom i Modus. Napriek tomu to bola špička vtedajšieho poprocku a kvality im uberať nechcem. Boris Filan písal fantastické texty, Ráž mal fantastický hlas a spev. Hudbu písal Patejdl, Jano Baláž a Ráž a napriek dobe boli dobrí a preplávali ich hity aj do porevolučných časov.
Anketa Zlatý slávik bola veľmi populárna. Speváci, speváčky i skupiny bojovali o najlepšie umiestnenia.
– Práve najobjektívnejšia anketa to ale nebola. Kto nedostal v novinách svoj pridelený kód, skupina či interpreti, tak sa do súťaže vôbec nemohol zapojiť. Vôbec tam nemohli byť iní ako tí, ktorí boli v ponuke časopisu alebo novín menovaní, nemohli dostať žiadne hlasy. Pritom tam boli uvedení aj interpreti, z ktorých vstávali vlasy dupkom na hlave. Nechcem sa tým ale nikoho dotknúť.
Vy ste začali však už počas socializmu sledovať a zbierať všetko z undergroundovej – podzemnej scény.
– Už v sedemdesiatych rokoch mi začali chodiť katalógy z Anglicka. Problémy mala kvôli tomu aj moja mama, ktorá robila na tajnej spisovni vo vojenskom útvare. Potom začali chodiť za mnou. Predvolávali ma na štátnu bezpečnosť na výsluchy. Bol som jeden z prvých členov v Unijazze, ktorý bol okrem iného súčasťou Charty 77. Tam boli, samozrejme, aj protispoločenské veci. V Ostrave, keď boli na kontrole, tak tam náhodou našli aj moju adresu v databáze. Hneď boli u mňa doma.
Veľmi známa bola vaša skladba Klára, ktorú priaznivci AC+ považovali za jeden z najväčších hitov. Nikdy sa do rádií počas bývalého režimu ale nedostala.
– Text Kláry je o dievčati z ulice. Hoci päťkrát vyhrala televíznu klipovú súťaž 5xP, ktorá bola vtedy veľmi populárna. Hrali ju v televízii, lebo sa to podarilo presadiť mojim priateľom. Do rádií sa však dostala až po revolúcii v roku 1989, aj to druhá verzia Klára 2. Predtým to komisia neschválila. V roku 1986 sme predčili celú československú špičku. V dobe, keď bol v popredí Richard Müller, Peter Nagy, Dalibor Janda i Elán a tiež pilotný hit Patejdla z Fontány pre Zuzanu Ak nie si moja.
FOTO: Príroda na slovenskomoravskej hranici sa prebúdza Čítajte A čo dnešok v hudobnom svete na Slovensku, akú šancu majú mladé či alternatívne kapely?
– Presadiť sa dnes je veľmi ťažké aj naozaj talentovaným ľuďom. A na festivaloch? Veď tam hrá stále tých istých pätnásť ľudí alebo interpretov. Manažérsko-produkčné spoločnosti nechcú, aby im niekto nový ujedal z koláča. Nechcú dopredu pustiť ani niekoho z alternatívnej hudby, z undergroundu. Fungujú v podstate u nás iba mainstreamové rádiá. Viacerí interpreti žijú najmä zo súkromných kšeftov. Z predaja albumov sa vyžiť nedá.
V tomto roku ubehne 30 rokov od revolúcie v roku 1989. Vy ste boli s AC+ jednou z kapiel, ktorá už niekoľko dní po jej začatí vystúpila na koncerte na podporu vznikajúcej VPN – Verejnosti proti násiliu.
– Už predtým sme na Námestí SNP v Bratislave ozvučovali rozbiehajúce sa mítingy. Mrzí ma, že v tejto súvislosti sa dnes spomína už iba Tublatanka a zabúda sa na AC+. Keď prišiel Karel Kryl do Bratislavy na námestie, všetku hlavnú časť techniky mal pritom od kapely AC+.
