Slovákom Ondrejovi Húserkovi z Nemšovej a Jozefovi Krištoffymu z Martina sa podaril vo februári výnimočný horolezecký úspech. Spoločne vystúpili na vrch ťažko zdolateľnej hory Cerro Torre v centrálnej Patagónii, ktorú považuje drvivá väčšina horolezeckého sveta za nedobytnú.
Na vrch 3313 metrov vysokej hory sa dostali cez legendárnu cestu Southeast ridge, výstup a zostup im trval päť dní.
Na Cerro Torre vystúpili ako vôbec prví Slováci, ich prelez bol iba ôsmym na svete. Viac o zážitku spojenom s radosťou i strachom porozprával Nem-šovčan Ondrej Húserka, úspešný alpinista a dlhoročný člen reprezentácie Slovenského horolezeckého spolu James.
V horolezeckom svete je váš výstup vnímaný veľmi pozitívne. Prečo patrí k najrešpektovanejším stenám v súčasnom svete alpinizmu?
– Dôvodom je, že na Cerro Torre nevedie žiadna normálna výstupová trasa. Najľahšia cesta, ktorá vedie na vrch, je z opačnej strany, ako sme tento rok liezli, na nej sme sa však v roku 2016 zasekli a skončili 40 metrov pod vrcholom. Nami zdolaná trasa má 1200 metrov a je problém sa dostať hore i dole. Kopec je veľmi strmý zo všetkých strán a všetky cesty sa musia zlaňovať. Na vrchol sme liezli po kolmej stene s dĺžkou 900 metrov. Reakcie boli príjemné, najmä v dedine, z ktorej sme vyrážali. Stretávajú sa tam najlepší lezci na svete, ktorí podobné steny lezú a doposiaľ sa im to nepodarilo. Vo veľkom nám gratulovali, rovnako reakcie zo sveta potešili.
Výmenou oblečenia šetria peniaze i životné prostredie Čítajte Aké pocity ste zažívali na vrchole hory?
– Radostné, asi tak päť minút a následne sme už premýšľali, ako sa rýchlo dostať dole. Zľaňovali sme v noci, trvalo nám to desať hodín. Strach zo zostupu tam určite bol, mohlo dôjsť k nepredvídateľným veciam – mohol nás trafiť veľký kameň, laná sa mohli zaseknúť a podobne. A to nevieme ovplyvniť, potrebovali sme aj kus šťastia.
Je možné trénovať na takto zložitý výstup v slovenských podmienkach?
– V Tatrách sa dá natrénovať kadečo, ale takéto veľké a dlhé počiny si už vyžadujú mať veľa nalezené v Alpách, na niekoľkodňových náročných výstupoch. Vydať sa do Patagónie si vyžaduje veľkú univerzalitu. Lezec si nielenže musí so sebou niesť stravu, ale aj veci zimné a letné. Často sa na Cerro Torre stane, že z lezeckej obuvi si lezec musí dať mačky na zimné lezenie a náročnosť je rovnako významným faktorom, s ktorým sa každý z nás musí naučiť žiť a zžiť. V opačnom prípade ho to pohltí a chybu môže spraviť aj v jednoduchom teréne.
Patagónia je známa drsným počasím, často sa vyskytuje mimoriadne silný vietor.
Museli ste s výstupom kvôli nemu vyčkávať?
– Duje tam asi najsilnejší vietor na planéte, nameraná rýchlosť dosiahla asi 360 kilometrov za hodinu.
Je to o vetre aj o tom, že vietor so sebou prináša dážď, často mrznúci. Pokiaľ silno fúka, a to nehovoríme o víchrici, oblečenie rýchlo veľmi premokne. Aj keď je kvalitné a moderné, vietor dokáže prepasírovať vlhkosť z povrchu oblečenia cez materiál až k telu. Pokiaľ sa človek prestane hýbať, veľmi rýchlo dochádza k podchladeniu, už do pol hodiny. Rizík je v Patagónii veľa, navyše, ak by sa nám tam niečo stalo, záchranársky vrtuľník nedorazí, pretože v oblasti žiaden nie je.
Vie o všetkých výstupoch vaša rodina?
– Doma o tom, kam idem, radšej ani nehovorím, naši sa to dozvedia zväčša po tom, ako šťastne vylezieme. Približne ale vedia, o čo ide, keďže sme štyria a dvaja súrodenci dosť aktívne lezú, rovnako aj moja priateľka. Preč som niekedy dlho, v Patagónii sme na dobré počasie čakali 1,5 mesiaca a výhľad vyzeral dobre iba na štyri dni. A počas nich sme spravili Cerro Torre, ktoré je od najbližšej dediny, kde sa lezci stretávajú, vzdialené 25 kilometrov.
Na Cerro Torre je známe, že na vrch prvýkrát vystúpil človek asi 30 rokov po tom vôbec prvom výstupe na strechu sveta Mt. Everest...
– Existuje stupnica, na ktorej najvyššiu obtiažnosť reprezentuje číslo 12. V Patagónii sú najťažšie cesty okolo 9 a 8+. Cerro Torre sa nedá oklamať, ani obísť, ani nájsť ľahšiu cestu, lebo vyslovene ľahká nejestvuje.
Aj v tomto roku obnovia umelci časť Trenčína. Skrášlia posprejovanú stenu na Hasičskej ulici Čítajte Ako vyzeral váš spánkový režim a stravovanie počas dvoch dní čistého lezenia?
– Spali sme zhruba po 600 metroch lezenia. Na snehovej vežičke sme si vykopali priestor na stan, postavili ho, uzavreli a cítili sa mimo toho celého. Ako v nejakej miestnosti, odizolovaní od všetkého, čo nás obklopovalo. Pri lezení sme museli myslieť na hmotnosť, ktorú so sebou vláčime, každý sme mali niekoľko 120 gramových vreciek dehydrovanej stravy a tri tyčinky. Denne to vychádzalo na 300 gramov jedla. Batohy nesmeli byť ťažké.
V teréne ste boli s Jozefom Krištoffym, ako sa vám s ním liezlo?
– Pred dvomi rokmi sme boli spolu v Kirgizstane a celkom sme si na tam na seba zvykli počas 20 dní. Vedel som, že Jožo je drsňák a Patagóniu so mnou vydrží.
Koľko dní trvalo, pokiaľ ste sa dostali z fyzickej únavy po zdolaní hory?
– V dedine asi šesť dní, výstup nás totálne vyčerpal. Následne sme chceli ešte niečo náročnejšie vyliezť, ale uprednostnili sme ľahšiu cestu, ako sme plánovali.
Kam sa chystáte najbližšie?
– Tento rok v septembri do indických Himalájí, Jozef ale nemôže ísť, preto pôjdem s iným lezcom.
