Matúš Valihora, riaditeľ pamätnej izby Dušana Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom, hovorí o pohrebe a mieste posledného odpočinku Milana Rastislava Štefánika.
Aká je história mohyly Milana Rastislava Štefánika?
"Otcom myšlienky pochovať na Bradle Štefánika a talianskych letcov, ktorí s ním zahynuli, bol architekt Dušan Jurkovič.
Na túto myšlienku prišiel hneď, ako sa dozvedel tragickú správu o páde lietadla počas sadení rýb v Skalici. Sadol na vlak a ponáhľal sa do Bratislavy. Už počas cesty vlakom dokázal vypracovať základnú myšlienku jeho pohrebu.
Jurkovič bol presvedčený, že taký výnimočný človek, akým Štefánik nesporne bol, potrebuje aj výnimočné miesto posledného odpočinku. Vedel, že ho nestačí pochovať na obyčajnom cintoríne. Štefánikovo prianie byť pochovaný v rodnom kraji vedľa hrobu otca zrealizoval Jurkovič tak, že navrhol pochovať Štefánika a talianskych letcov na vrchu Bradlo.
Bradlo má výšku 543 metrov a je dominantou jeho rodného kraja. Jurkovič pre túto myšlienku získal súhlas od Štefánikových pozostalých aj príslušných úradov, ktorí ho poverili organizáciou pohrebu."
Mohyla
- V období totalitného režimu v bývalom Československu mohyla chátrala. Aj keď v roku 1968 bola zaradená medzi národné kultúrne pamiatky, s rekonštrukčnými prácami sa začalo až v auguste 1989. Práce trvali do mája 1996 a vyžiadali si 45 miliónov slovenských korún.
Štefánik zahynul 4. mája 1919. Ako prebiehal pohreb?
"Prvá časť pohrebu bola v sobotu 10. mája 1919 v Bratislave, druhá v Štefánikovom rodnom kraji v nedeľu 11. mája 1919.
Pre krátkosť času nechal Jurkovič na Bradle, na mieste kde dnes stojí mohyla, v skale vystrieľať štyri hroby usporiadané do tvaru kríža.
Vo vrchole kríža bola rakva Štefánika, v troch ramenách rakvy talianskych letcov. Okolo štvorhrobky vztýčili štyri stĺpy, ktoré predstavovali štyroch mŕtvych. Boli z dreva, látky a čečiny, aby ich stihli pripraviť."
Koľko ľudí sa prišlo so Štefánikom a talianskymi letcami rozlúčiť na Bradlo?
"Podľa dobových materiálov prišlo na pohreb tridsaťtisíc ľudí. Bol to mimoriadny počin, pretože Štefánik pracoval celý svoj život v zahraničí, zahynul hneď pri návrate domov.
Bežní jednoduchí ľudia sa tak s ním zoznámili v podstate až na jeho pohrebe. Ten v nich zanechal hlboký dojem.
Výnimočný bol tým, že bol navrchu nad krajinou, na všetkých okolitých kostoloch odbíjali zvony, čo bolo veľmi pôsobivé.
Práve tento výnimočný pohreb prispel k obrazu Štefánika ako nášho národného hrdinu. Dušan Jurkovič si bol tohto veľmi dobre vedomý. Tento pohreb označil za svoj najväčší a najodvážnejší umelecký čin."
Mohyla vznikala postupne, dokončili ju až osem rokov po pohrebe?
"Prvý návrh Mohyly na Bradle mal Jurkovič pripravený už v roku 1920. Vyjadril sa, že už pri pohrebe sa mu črtali obrysy budúcej mohyly. Tým, ako tam boli štyri pylóny a ľudia boli rozmiestnení v okolí hrobu, črtala sa mu potreba terasových úprav vrcholu Bradla tak, aby tam ľudia mohli byť prítomní. Realizácia však bola veľmi dlhou a náročnou odyseou.
Anketu Najväčší Slovák vyhral Milan Rastislav Štefánik Čítajte Mohylu začali budovať až v roku 1927. Bolo to preto, lebo rozpočet mohyly dosiahol nakoniec takmer tri milióny korún.
Štátne orgány dali dohromady milión stoosemdesiat tisíc korún. Zvyšok tej sumy vyzbieral Spolok pre postavenie mohyly od ľudí, čo trvalo až do roku 1927. Do zbierky prispievali nielen rodáci, ale aj krajania zo zámoria."
Samotná výstavba však netrvala dlho.
"Mohyla bola postavená obdivuhodne rýchlo. Po tom, čo zhromaždili peniaze, ju postavili za 280 pracovných dní. Bolo to aj preto, že sa pracovalo na viacerých miestach súčasne.
V kameňolome Dreveník na Spiši ťažili travertín, ktorý priamo na mieste opracovali na kvádre s presne určenými rozmermi.
Tieto potom dopravili na železničnú stanicu do Brezovej pod Bradlom. Spolu takto prišlo 194 železničných vagónov. Ešte v roku 1925 postavili na Bradlo prístupovú cestu, aby tam mohli dopravovať stavebný materiál.
Táto cesta slúži na prístup k mohyle dodnes. Práce uľahčila a urýchlila aj skutočnosť, že mohyla je spišským travertínom obložená len zvonku. Jadrá oporných múrov aj terás sú z liateho betónu, čo značne urýchlilo postup práce.
Mohylu dokončili 20. septembra 1928. V základe je mohyla dlhá 96 metrov, široká je 70 metrov. Tvoria ju dve terasy, prvá terasa meria 93 x 62 metrov, druhá 45 x 32 metrov. Zo stredu druhej terasy vyrastá pyramída zakončená tumbou, pričom Štefánikov hrob je v hĺbke 8 metrov pod tumbou.
Nad hrobkou je ďalšia miestnosť, kde je uložený základný kameň mohyly a kríž zo Štefánikovho pôvodného hrobu. Štyri pylóny majú výšku 12 metrov, symbolizujú štyri obete leteckého nešťastia a zároveň štyri krajiny, v ktorých generál Štefánik pôsobil."
Dá sa vidieť aj pôvodný hrob?
"Mohyla je nielen kamenným monumentom pripomínajúcim Štefánikovo dielo, ale aj miestom, kde je naozaj fyzicky pochovaný. Boli tam pochovaní už od čias pohrebu. Jurkovič to vyriešil tak, že počas výstavby mohylu budovali od vonkajších terás, vnútri stále zostával pôvodný hrob.
Až keď sa stavba priblížila k hrobom v apríli 1928, rakvy z pôvodného hrobu vybrali, vybetónovali hrobovú komoru a rakvy uložili dovnútra.
Jurkovič z dôvodu úcty a piety k Štefánikovi a Talianom počítal s tým, že hrob bude uzatvorený a neprístupný. Aj preto osobne dohliadal na to, že pri dokončení mohyly sa vchod uzavrel a zamuroval.
Tak zostáva až do dnes. Ľudia sú, samozrejme, zvedaví, ako to vnútri vyzerá, podľa Jurkovičových plánov sme preto v Múzeu Dušana Jurkoviča pripravili model mohyly, kde sú tieto vnútorné priestory znázornené."
