POVAŽSKÁ BYSTRICA. Klopem na dvere jednoizbového bytu na jednom zo sídlisk v Považskej Bystrici. Otvára mi usmievavá mamina a hneď beží od dverí do kuchyne, ospravedlňuje sa a pozýva ma dnu. O chvíľu počujem aj Jožka. Ozýva sa výrazný, nástojčivý detský krik. Spočiatku zneistiem. Zuzana sa však usmieva.
„To je fajn, on sa takto teší. Je rád, že máme návštevu,“ vysvetľuje. A tak si sadáme spolu s maminou Zuzkou do kuchyne. Predtým, než Jožka odfotím, chcem sa s ním zoznámiť. Usmieva sa, naťahuje rúčku a po chvíli už sme kamaráti. Posiela aj pusinku.
Bežné tehotenstvo, ťažký pôrod
Počas tehotenstva nemala Zuazana Mičúchová žiadne problémy. Tešila sa na dieťatko aj s manželom. Bolo prvorodené.
„Keď ma prijímali do pôrodnice, povedal mi lekár, že synček bude malinký, vážiť mal okolo 2,5 kilogramu. Nakoniec mal o dva kilogramy viac,“ hovorí mladá mamina, s tým, že pôrod bol ťažký. Dostala aj injekciu na vyvolanie, dlho čakala na kontrakcie a potom sa ešte dosť potrápila.
„Nakoniec sa syn zasekol v pôrodných cestách a už nešiel von. Museli ho ťahať zvonom. Narodil sa s poškodenou pravou stranou hlavičky, ľavú ruku mal natiahnutú tak, že do pol roka hýbal len zápästím,“ opisuje mladá mamina.
Dodáva, že po pôrode ho prevážali do Trenčína na JIS, lebo v Považskej Bystrici nemali voľný inkubátor.
Takmer nič, potom radosť z pokroku
Hneď začali s cvičením Vojtovou metódou. Chlapček to znášal zle. Veľmi plakal. Pokračovali potom s rehabilitáciou v Dunajskej Lužnej, chodili aj na rehabilitácie do nemocnice doma. Mal štyri mesiace. Cvičiť musel dvakrát za deň. Ruku mu nakoniec pekne rozhýbali. Mladej rodine svitla krásna nádej.
Keď mal tri roky, nastúpila Zuzana s Jožkom prvýkrát na pobyt do Adeli centra v Piešťanoch.
„Bol len ležiaci. Iba gúľal očami, nevedel sa pretočiť, nezvládal takmer nič,“ spomína si. Po prvotnom pokroku však veľmi verila, že aj toto sa zmení. A svitla zase ďalšia nádej, námaha bola korunovaná úspechom.
„Jožko sa nám začal po rehabilitáciách odrazu pretáčať na bruško, začal byť vnímavejší, aj s rukami začal viac chytať, mal silnejší stisk,“ opisuje mladá mamička.
Malý olympionik
Začali chodiť aj do Trenčína do Svetielka. „V Piešťanoch je však cvičenie intenzívnejšie, komplexnejšie a trvá nepretržite dve hodiny. Toto ho najviac posúva dopredu.“
Aby mohol syn rehabilitovať, musí Zuzana dochádzať každý deň, nemôže si totiž dovoliť zaplatiť ubytovanie. Urobila by však všetko, aby mohli pokračovať, keď vidí synove pokroky. Na stene v kuchyni visí sedem diplomov. Všetko Jožkove, za snahu, odhodlanie a úspechy v cvičení. Je to vlastne malý olympionik.
„Všetky úkony, ktoré sa po cvičení naučí, robí potom stále častejšie,“ konštatuje spokojne Zuzka. Na Jožka je pyšná.
Začal inak vnímať, džavoce
Z polohy na bruchu sa neskôr naučil chlapec obrátiť na chrbát, teraz už sa sám posadí, zo sedu si aj ľahne a zase sa posadí. Pre zdravé dieťa samozrejmosť, pre choré obrovský úspech.
„Po druhom pobyte tiež akoby viac rozmýšľal. Predtým, keď som sa mu prihovárala, alebo keď som prešla okolo neho, nereagoval. Akoby ma vôbec nevidel. Neskôr sledoval, kam idem a otáčal hlavou. Keď som mu poslala pusinku, usmial sa.“
Päťročný Jožko vie dnes už povedať mama, baba, dede. „Keď sa ho niečo spýtam, prikyvuje a hovorí pri tom uhm. Dá sa s ním už dohodnúť, vie povedať áno alebo nie, ak niečo potrebuje. Keď mu dám do rúk zubnú kefku, vie si umyť zúbky,“ vymenúva Zuzka s tým, že sú šťastní, keď im doma džavoce. Je to vraj ich slniečko.
„Veľmi reaguje na môjho otca a maminu. Keď počul Jožko, že sa hovorí o starých rodičoch, hneď sa chytá. Najprv trochu pokričí a potom vyhŕkne niekoľkokrát za sebou baba. Keď sa ho mama pýta, ako išiel autom, kladie si malú rúčku k ústam a napodobňuje zvuk motora. Na to, aké boli prognózy, že bude Jožko len ležať, je veľmi vitálny.
Pridala sa aj epilepsia, potrebuje šancu
Ďalšie dieťa už mladá žena nechce. Má strach, po tom, čo sa stalo.
„Chcem sa tiež naplno venovať len Jožkovi. Bola by som hrozne šťastná, keby sa nám podarilo, že by začal chodiť. Potom budem možno uvažovať ešte nad ďalším dieťaťom,“ dodáva s tým, že chce aby bol aspoň ako tak samostatný a oslobodený od pomoci iných.
Už predtým boli rehabilitácie pre mladú rodinu príliš drahé, stáli 3078 eur na 12 dní a teraz ešte zdraželi. Stoja 3480 eur.
„Uvidíme, čo bude ďalej,“ povzdychne si mladá žena. Keď mal syn sedem mesiacov, dostal ešte epilepsiu.
„Bojovať tak musíme ešte s tým. Chvíľu bol pokoj, ale akurát pred Vianocami mal silný atak. Museli sme ísť ležať do nemocnice,“ opisuje.
Pre svoje dieťa by urobila prvé aj posledné. Len niet peňazí nazvyš. Štát nepomôže, zostáva len dobrá vôľa ľudí, ktorí pochopia túžbu po lepšom živote pre dieťa jednej obyčajnej maminy a tatina.
Ak by ste chceli mladej rodine pomôcť, ozvite sa do redakcie našich novín.
