Rudolf Goj sa narodil 12. apríla 1909 v Záblatí – severočeskej obci, ktorá je dnes časťou mesta Bohumín – rodičom Aloisovi Gojovi a Marii Pavlíkovej.
O jeho štúdiu, respektíve prípadných pedagógoch zvučného mena, nie je v súčasnosti nič známe. Už ako vyštudovaný akademický maliar presídlil na Slovensko. Istý čas pôsobil ako profesor kreslenia v Bratislave. Intenzívne začal tvoriť od roku 1935. Oženil sa s Margitou Steinhüblovou a usadil sa v Sučanoch.
Matúš Čák v kamennom dvojkresle nesedával Čítajte Rudolfa Goja prirovnal k Raffaelovi
Prvýkrát vystavoval v Sučanoch až 31 obrazov: 15 olejov, 12 pastelov a 4 akvarely.
Referent jeho tvorbu charakterizoval slovami: „Ani čo by sa krížili vlivy (sic) majstra Miloša Bazovského a Martina Benku.“ (Národnie noviny, 17. 8. 1935.) Nasledovali výstavy v Dolnom Kubíne a Ružomberku.
V Zázrivej sa Goj spriatelil s tamojším kaplánom, príležitostným básnikom Jozefom Durajom-Šimovom. Ten poslal mesačníku Naša Orava list plný nadšenia, z ktorého redakcia zacitovala. Rudolfa Goja prirovnal k Raffaelovi.
Po krátkom intermezze (Lednica na Považí) sa Goj začína orientovať výlučne na Oravu. V rozhovore pre Trenčiansky obzor zo 4. 12. 1936 sa vyznáva: „Orava ma tak nadchla svojou biedou, svojou zastrčenosťou, že som sa odhodlal soznámiť svet s jej chudobou aj krásou. Je to môj životný úkol a som si toho dobre vedomý. Moji kosci, pltníci, drevári nikdy neboli takí ako dnes.“
Karner sv. Michala v Trenčíne dostal novú šindľovú strechu Čítajte Na Považí strávil pol roka. Kolektívna výstava spolu s Bazovským a Podolayom sa konala v Trenčianskych Tepliciach. V decembri 1936 spolu s maliarom tradičnej slovenskej ľudovej ornamentiky Štefanom L. Kostelníčkom prezentoval svoje umenie – prevažne tvorbu z Oravy a krajinky z Považia maľované impresionistickým štýlom – v Trenčíne.
Výstava bola umiestnená v skromnom kráme pri mestskej veži oproti kníhkupectvu p. Ševčíka. Goj vystavil 21 obrazov.
Veľká pozornosť i uznanie verejnosti
Až na jednu výnimku (Púchov) vzbudili výstavy Gojových obrazov veľkú pozornosť i uznanie verejnosti. Referáty v tlači sa niesli napospol v pochvalnom duchu. Pod vplyvom maliarových diel začali na Oravu prúdiť ďalší kolegovia z výtvarnej brandže.
Goj bol na najlepšej ceste presláviť sa – stále mladý a podľa už zmieneného rozhovoru plný nadšenia i chuti zdokonaľovať sa.
Lenže osud rozhodol inak. Umelec si našiel novú lásku, Ľudmilu Mikolajovú z Veľkej pri Poprade. Manželka sa o tom dozvedela, pár spolu utiekol.
Podľa jedného nekrológu pani Gojová milencov prenasledovala. V nádražnom hoteli v Štrbe došlo napokon 27. marca 1937 k tragédii. Goja aj Mikolajovú objavili večer v izbe mŕtvych – zastrelených.
Podľa jednej verzie obidvaja spáchali samovraždu, podľa druhej najprv maliar zastrelil milenku a potom seba. A jeho „surové, zemité, plné biedy a zápasu s tvrdým osudom oravských hôr a riek obrazy? V slovenských galériách sa nenachádzajú. Poznáme len incipity niektorých (Pltník, Z kostola, Drevorubači, Pri vatre; Fatra, posledný sneh).
Jediný Gojov dodnes zachovaný obraz Kristus na mori možno vidieť na oltári evanjelického kostola v Žaškove. Predstavuje poslednú hmotnú pamiatku na tohto predčasne zosnulého umelca.
Martin Malo, etnograf Trenčianskeho múzea
Autor: Martin Malo
