NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Neuveriteľnú „šnúru“ 38 zápasov počas 63 dní v deviatich krajinách zvládli v roku 1981 argentínski volejbalisti. 24. júna 1981 bola do posledného miesta vypredaná športová hala v Novom Meste nad Váhom ich jedinou zastávkou na území Slovenska.
Významnejší medzištátny zápas sa dodnes na novomestskej palubovke nehral. Z hráčov Argentíny, ktorých vtedy takmer nikto nepoznal, boli už o rok celosvetové hviezdy. Získali bronzové medaily na majstrovstvách sveta 1982 v Buenos Aires.
Družstvo mužov ostalo od európskeho turné v takmer nezmenenej zostave niekoľko rokov a napokon získalo aj bronzové olympijské medaily na olympiáde 1988 v Soule.
Nám sa podarilo objaviť naj-mladšieho z legendárnych hráčov slávnej Argentíny, ktorý vtedy v Novom Meste nad Váhom nastúpil.
Vtedy iba 16-ročný José Miguel Puccinelli bol benjamínkom v mužstve. Dnes je popredným právnikom v Buenos Aires. Zaspomínal si aj na zážitky z čias socialistického Československa i ďalších krajín východného bloku, ktoré vtedy precestovali.
Na novomestskej palubovke sa vtedy predstavili ešte nie veľmi známi hráči, ktorí o pár rokov patrili k najlepším volejbalistom 20. storočia. Československo porazilo Argentínu 3:2.
Odohrať za 63 dní 38 zápasov a precestovať deväť krajín musel byť obrovský nápor na organizmus hráča.
Unikátny spevník z okolia Trenčína: zachránili vyše dvesto ľudových piesní Čítajte – Určite áno. Odleteli sme z Buenos Aires 4. mája 1981 a vrátili sme sa do Argentíny až 6. júla 1981. Nepretržite sme cestovali 63 dní. Spomínam si, že sme odohrali za sebou aj pätnásť zápasov bez prestávky a v deň zápasu sme museli dokonca cestovať ešte aj autobusom, lietadlom a vlakom. Ale bolo to úžasné! Ja som mal iba šestnásť rokov. Priemerný vek hráčov bol iba dvadsať rokov. Hrali sme spolu 38 zápasov a vyhrali iba desať. Aj v Novom Meste nad Váhom sme s družstvom Československa prehrali 3:2. Bolo to ťažké, ale chceli sme vytvoriť úspešný tím. Argentína napokon na domácich majstrovstvách sveta získala v roku 1982 bronzové medaily. Pritom na predchádzajúcom šampionáte v Taliansku v roku 1978 sme obsadili 23. miesto z celkového počtu 24 mužstiev.
Ktoré krajiny ste počas volejbalového turné precestovali?
– Začali sme v Brazílii a potom to boli už iba krajiny Európy. Hrali sme okrem Československa aj vo Francúzsku, Nemeckej demokratickej republike, Nemeckej spolkovej republike, Taliansku, Bulharsku i v Rumunsku. V Československu sme hrali na Slovensku jediný zápas v Novom Meste nad Váhom. Na českom území náš tím nastúpil ešte v Uherskom Hradišti, Brne a vo vtedajšom Gottwaldove (dnes Zlín).
Počas takého náročného zájazdu sa určite viacerí hráči z tímu aj zranili.
– Spoluhráč Hugo Conte, ktorý bol neskôr považovaný za jedného z najlepších volejbalových hráčov 20. storočia, sa vážne zranil v Rumunsku. Rozrezal si nohu o rozbité sklo v šatni. Bol to úraz, ktorý nás veľmi znepokojil. Našťastie sa z tejto nehody zotavil a o niekoľko mesiacov neskôr začal opäť hrať. Samozrejme, mali sme niekoľko zranení členkov a kolien, ale to je v tomto športe bežné. Ale už nič také vážne ako mal Hugo Conte.
100 rokov Česka a Slovenska - od prvého prezidenta až po vraždu Jána Kuciaka Čítajte V Novom Meste nad Váhom viedol mužstvo famózny juhokórejský tréner Young Wan Sohn. Ako si na neho spomínate?
– Bol to skvelý človek. Skutočný majster. Jeho španielčina nebola celkom dobrá, ale dokázal komunikovať očami a gestami. Úplne zmenil spôsob tréningu a hrania volejbalu v Argentíne. My Argentínčania nie sme takí disciplinovaní ako ľudia z Ázie. Ale bol veľmi šikovný a dokázal odovzdať svoje myšlienky a spôsoby tak, aby sme ako tím uspeli. Bol to skutočný učiteľ! Po mojich rodičoch to bola najdôležitejšia osoba, ktorá mala najvýraznejší vplyv na moje vzdelanie. On bol bývalý volejbalový reprezentant Južnej Kórey a mal dres s kórejskou vlajkou. Zakaždým, keď si dal na tréning toto tričko, vedeli sme, že tréning bude veľmi tvrdý. Keď sme tento dres zbadali, veľmi sme sa báli.
Okrem socialistického Československa ste hrali aj v ďalších krajinách vtedajšieho východného bloku. Ako si spomínate na situáciu v týchto krajinách?
– Zápasy boli normálne. Ale režim a chudoba, ktoré sme videli v niektorých krajinách, najmä v Rumunsku, nás veľmi prekvapili. Keď sme v lietadle opúšťali východnú Európu, začali sme v lietadle spontánne tlieskať. Bolo síce o nás dobre postarané, ale útlak v tých krajinách sme cítili. Mali sme aj nejaké problémy s jedlom, pretože bolo pre nás cudzie. Napriek tomu som bol šťastný, že som vtedy mohol navštíviť tieto krajiny, ktoré boli pre zvyšok sveta akoby uzavreté. Do tejto skúsenosti som nevedel, čo socializmus a komunizmus reprezentuje. Iná je teoretická vedomosť ako skutočná realita.
Ako si spomínate na Československo, cez ktoré ste prešli?
– Veľmi jasne si pamätám Prahu. Jedno z najkrajších miest, ktoré som kedy videl. A špeciálne si spomínam na sochu Judy Loew ben Bezazel, pretože náš národný spisovateľ Jorge Luis Borges napísal o ňom a jeho Golemovi krásnu báseň. Bol som veľmi mladý, že som veľmi o situácii v krajine nevedel. V Československu sme boli iba pár dní. V Novom Meste nad Váhom bola plná športová hala ľudí, museli pre nich pridávať na palubovku lavičky na sedenie. Odohrali sme v tomto meste vyrovnaný zápas s mužstvo Československa a tesne prehrali 3:2.
Máte aj nejakú zvláštnu spomienku z našej kedysi spoločnej krajiny Československa?
– Mal som tetu, ktorá mala veľmi blízkeho priateľa v mojom rodnom meste v Santa Fe. Táto stará dáma pochádzala z Československa. Sľúbil som jej, že z Prahy pošlem list, čo som aj urobil. Ale tento list sa nikdy nedostal na miesto určenia v Argentíne. Veľmi ma to nemilo prekvapilo a rozrušilo a vždy som sa čudoval, čo sa s týmto listom stalo. Možno, že osoba, ktorej som za list zaplatil, aby poslala list, použila peniaze na niečo pre neho dôležitejšie.
Národný tím Argentíny, ktorý hral v Novom Meste nad Váhom, vydržal hrať v nezmenenom zložení v svetovej špičke dlhé roky. Bola to veľmi silná hráčska generácia?
– Určite áno. Pritom volejbal bol pred rokom 1982 v Argentíne doslova neznámym športom a ľudia si ho mýlili s bow-lingom. Keď sme potom v tomto zložení ako v Novom Meste nad Váhom hrali na majstrovstvách sveta v Argentíne, iba niekoľko mesiacov po skončení Malvínskej vojny, stali sme sa veľmi populárnymi. Mali sme bronz na majstrovstvách sveta 1982 v Buenos Aires a potom tiež bronz na olympijských hrách 1988 v juhokórejskom Soule. Ja som skončil v reprezentácii už v roku 1983, pretože som chcel pokračovať v štúdiu. Po ukončení právnického štúdia som hral vo Francúzsku v rokoch 1989 až do roku 1994. Väčšina ostatných hráčov Argentíny hrala v Taliansku. Niektorí z nich sa stali obrovskými svetovými hviezdami. Napríklad Hugo Conte, Daniel Castellani a Raúl Quiroga.
Stretávajú sa hráči z bronzového mužstva Argentíny z majstrovstiev sveta 1982, ktorého ste boli aj vy súčasťou? Všetci títo hráči sa objavili aj na novomestskej palubovke.
– Áno. Najmä tí, ktorí žijú v Buenos Aires sa stretávajú každých 15 dní na spoločnom obede. Z času na čas sa ich snažím spojiť, naposledy sme boli takto pred troma týždňami. Teraz organizujeme 8. júna spoločné stretnutie seniorského tímu Argentíny z rokov 1951 až 1982. Očakávame, že na stretnutí bude viac ako 200 slávnych argentínskych volejbalistov. Určite pri tom nebudem chýbať.
Mäsiar, ktorý fotografoval kráľa Čítajte Čomu sa venujete v súčasnosti?
– Som právnik jednej z najprestížnejších právnických spoločností v Argentíne, ktorá sa volá Estudio Beccar Varela. Získal som titul na Národnej univerzite v Santa Fé a potom som študoval aj vo Francúzsku. Tu som získal vzdelanie v obchodnom a v medzinárodnom práve.
A čo šport?
– Každý deň behám aspoň šesť kilometrov. Do práce chodím na bicykli. Milujem lodnú navigáciu. Na plachetnici sme často s manželkou. Na konci roku 2017 som prešiel celým Atlantikom na plachetnici s veľmi blízkym francúzskym priateľom. Je dôležité byť po športovej stránke aktívnym a mať dobrú životnú rovnováhu.
Ste blízko spätý stále aj s volejbalom?
– Vôbec nie. Rozhodol som sa prestať hrať v roku 1994 vo Francúzsku a odvtedy som už aktívne nehral. Odkedy som skončil aktívnu volejbalovú kariéru, videl som iba veľmi málo zápasov. Rozhodol som sa „odrezať“ od tohto športu, ktorý som hral viac ako dvadsať rokov.
Ako sa zmenil volejbal odvtedy, čo ste v roku 1981 hrali v Novom Meste nad Váhom?
– Volejbal sa skutočne veľmi zmenil. Je to úplne iný šport ako za mojej éry vďaka úplne novej technike a možnostiam. Podľa môjho názoru je súčasná generácia rýchlejšia a silnejšia ako my, pretože nové tréningové metódy sa v priebehu rokov vyvíjali úžasnou rýchlosťou. V našej dobe bola každá vec jednoducho pokusom a omylom a prostredníctvom toho sme sa učili.
Zmenila sa aj fyziológia volejbalistov?
– Určite áno. Ľudia sú dnes väčší a vyšší. Aj v krajinách ako Japonsko môžete tiež nájsť ľudí, a teda aj hráčov, ktorí sú vyšší a ťažší ako predtým.
A na záver, pripomeňte nám volejbalové hviezdy, ktoré 24. júna 1981 v Novom Meste nad Váhom za Argentínu nastúpili
– Kapitánom bol Daniel Castellani. V novomestskej športovej hale nastúpili tiež Alcides Cuminetti, Raúl Quiroga, Enrique „Buby“ Wagenpfeil, Daniel Solari, José Miguel Puccinelli, Leonardo Wiernes, Hugo Conte, Carlos Getzelevich, Esteban Martinez, Daniel Ventura a Daniel Quiroga. Okrem Venturu a Daniela Quirogu získali všetci ďalší uvedení hráč už o rok neskôr tretie miesto na majstrovstvách sveta vo volejbale. Trénermi boli slávni Young Wan Sohn, ktorý zomrel v roku 2011 v juhokórejskom Soule, a Julio Velasco. Asistentom bol Enrique Martinez Granados.
