KÁLNICA. Autor vyše 200-stranovej publikácie veľkého formátu vtiahol zaujímavým a netradičným spôsobom do storočnej histórie od 28. októbra 1918 až do aktuálnych dní čitateľov všetkých generácií.
Publikácia obohatená množstvom ilustrácií Petra Hricáka rozdelená do niekoľkých dejinných častí ponúka milovníkom novodobej histórie 365 najzaujímavejších politických, spoločenských, ekonomických, kultúrnych a športových udalostí.
Do Trenčína išli na istú popravu Čítajte Všetky udalosti sú popretkávané našimi najvýznamnejšími osobnosťami v chronologickom slede od zakladateľov nášho spoločného štátu Tomáša Garrique Masaryka a Milana Rastislava Štefánika v roku 1918 až po zavraždeného investigatívneho novinára Jána Kuciaka o sto rokov neskôr.
Autor knihy Igor Ďurič nám poskytol zaujímavý rozhovor nielen o vzniku knihy, ale aj o spoločnom štáte Čechov a Slovákov, v ktorom sa narodil a vyrastal.
Určite nie je jednoduché 100 rokov popísať 365 hlavnými udalosťami. Aký kľúč ste zvolili pri výbere jednotlivých udalostí? Z akých archívnych materiálov ste najviac čerpali?
– Od samého začiatku sme vedeli, že ideme vyberať 365 hlavných udalostí. Ak by sa čitateľ každý deň povenoval iba jednej z nich a dohľadal si k nej širšie informácie, za rok by zvládol kompletné dejiny Československa. Dejiny sa u nás učia žalostne málo a je to na mládeži poznať. Hlavným kľúčom bola výnimočnosť udalosti v oblasti politiky, hospodárstva, vedy, kultúry či športu.
Ako milovník histórie, ktorá sa odohrávala na území strednej Európy, mám pomerne obsiahlu knižnicu. Základnú kostru sme urobili najmä z Chronológie dejín Slovenska a Slovákov od Vojtecha Dangla a Valeriána Bystrického a z Dejín Slovenska od Františka Honzáka. Mnoho zaujímavých informácií sa dnes dá nájsť na internete. Ale tu bola náročná verifikácia a hľadanie pôvodného zdroja, aby sme sa vyhli nepresnostiam.
Viete približne vyčísliť, koľko udalostí ste si pôvodne vypísali a koľko ste museli potom vyradiť?
– Tak, ako sme spracovávali jednotlivé zdroje, tak sme udalosťami zapĺňali jednotlivé roky. Najprv som mal pocit, že 365 významných udalostí ani nenájdeme. Nakoniec sme ich mali asi 600! Potom sme ich počet postupne znižovali tak, aby bol pomer medzi jednotlivými oblasťami vyvážený.
Čo pre vás ako človeka, ktorý v Československu prežil veľkú časť svojho života, spoločný štát znamenal?
– Ja som sa v Československu narodil, rovnako ako moji rodičia. Na svoj štát sme v rodine boli patrične hrdí. Mnoho z toho, čo sme mali, bolo československé – televízor, rádio, hodinky, auto, bicykel. Vedeli sme, v ktorých mestách tieto
Mäsiar, ktorý fotografoval kráľa Čítajte výrobky vznikali, v mnohých pracovali naši príbuzní či známi, všetko to bolo osobnejšie. Od štátneho podniku, kde pracoval otec, sme mali nový pohodlný trojizbový byt. Vo farebnom televízore z Tesly Orava sme pozerali úspechy našich športovcov na olympiádach a majstrovstvách sveta.
Keď sa ČSSR stalo v roku 1976 majstrom Európy vo futbale, prežívali sme to intenzívne. Moje obdobie Československa bolo to „normalizačné“ a „predrevolučné“, pokojné, stabilné, bezpečné. V malej Seredi sme politiku nepociťovali, ja vo svojom veku určite nie.
Ako ste vnímali rozdelenie Československa na dva samostatné štáty?
– V tom období som bol plne vyťažený prácou. Sledoval som politickú scénu, vedel som, kto je vo federálnom a národných parlamentoch a vláde. Očakával som, že príde k referendu a zrejme by som sa priklonil k spoločnému štátu.
Hoci som už vtedy vedel dosť o čechoslovakizme, túžbach Slovákov po autonómii, buržoáznom nacionalizme, pražskom centralizme či nenaplnenej federácii, v snahách po rozdelení som vnímal túžby politikov po naplnení vlastných ambícií a videl som tam na oboch stranách veľký nacionalizmus.
Politickú vôľu vtedy nezaujímali názory ľudí. Nakoniec to dopadlo dobre, máme sa navzájom radi, akurát deti už nerozumejú jazyku susedov tak dobre, ako sme rozumeli my.
Knihy sú plné tajomstiev starých remesiel a nárečia Čítajte Skúste podľa vášho pohľadu napísať najhektickejšie roky v histórii Československa a roky, kde sa vám zdala vyložene „nuda“ počas štúdia archívnych materiálov?
– Klasicky hektické boli tie „osmičkové“. Mám doma knihu „Sedem pražských dní“, v ktorej sa na 400 stranách píše o tom, čo sa stalo od 21. do 27. augusta 1968. A teraz som musel o roku 1968 napísať dvadsaťriadkový text. Podobne to bolo aj v rokoch 1948, 1989, ale aj roku 1950, keď začali monsterprocesy, likvidácia kláštorov či vznik PTP. Nudil som sa v 20. rokoch.
Bolo v nich príliš veľa politicky dôležitých udalostí a trochu nudné to bolo aj po roku 2000 – menili sa prezidenti, vlády, občas úspech v hokeji či na olympiáde, povodeň alebo veterná smršť. Autor sa musí pri takýchto publikáciách odpútať od svojho subjektívneho pohľadu.
Ktoré obdobie sa vám písalo lepšie ? To, počas ktorého ste žili ako dieťa či dospelý muž alebo obdobie, ktoré ste pokrývali na základe archívov?
– Lepšie sa mi naozaj písalo druhých päťdesiat rokov. Najhladšie to bolo asi od roku 1960 do roku 2000.
O ktorých historických udalostiach sa vám písalo najťažšie a so smútkom v duši?
– Československo po Mníchovskom diktáte v roku 1938, jeho rozbitie a druhá svetová vojna. Deportácie Židov, arizácia, koncentračné tábory. Tieto hrôzy si musíme stále pripomínať, treba sa z nich poučiť. Čo bolo, hoc negatívne, dôležité, je v knihe spomenuté. Udalosti sme nekomentovali, ale v súvislostiach sme uviedli aj fakty, na ktoré treba upozorniť a na ktoré môžeme byť hrdí. Pri atentáte na Heydricha sme menovite uviedli všetkých sedem hrdinov. Aby nová generácia vedela, po kom je pomenované Gabčíkovo.
Múmia martýra je v Trenčianskych Bohuslaviciach už 254 rokov Čítajte Ktorú dekádu by ste si vybrali pre svoj život z poslednej storočnice, ak by ste ju mohli zopakovať?
– Osemdesiate roky. Boli moje študentské a skončili zmenou politického režimu. Rád by som zažil aj tie „zlaté šesťdesiate“, ale v tých by som chcel byť tiež študentom a nie škôlkarom. Z tých, čo som nezažil, by ma lákali roky tridsiate.
Páči sa mi ich atmosféra z filmov s Vlastom Burianom, Jindřichom Plachtom či Oldřichom Novým. Tie by som chcel zažiť ako inžinier alebo doktor práv a v Prahe. Na vlastnej koži by som chcel ale zažiť aj prvých dvadsať rokov po vzniku Československa. Budovateľské úsilie a optimizmus, ale aj krízy.
Naopak, ktorej dekáde by ste sa chceli vyhnúť, čím vás najviac odrádza?
– Zubami-nechtami by som sa držal, ak by ma v čase chceli presunúť do rokov vojnových alebo rokov päťdesiatych. Násilie, neistoty, strach o blízkych aj o seba. Nie som žiadny hrdina.
Ktoré udalosti v histórii Československa považujete za prelomové?
– Politické prelomy ovplyvnili život vo všetkých oblastiach. Niekomu (politikom na správnej strane) k lepšiemu, ale ostatným k horšiemu. Politické prelomy sme nikdy nemohli dostatočne ovplyvniť zvnútra. Sme skrátka v určitom geopolitickom priestore.
Československo by bez súhlasu mocností v roku 1918 nevzniklo, v roku 1939 by, naopak, nezaniklo, neskôr by sa nestalo súčasťou sovietskeho socialistického bloku ani by z neho po roku 1989 neodišlo. Prelomový bol aj rok 1992, keď sme sa vedeli s Čechmi dohodnúť o samostatnej ceste.
Sú určite osobné aj historické udalosti, ktoré ste prežili na vlastnej koži a výrazne ovplyvnili vaše rozmýšľanie a smerovanie. Môžete sa zdôveriť, ktoré to boli?
– November 1989 a všetko to, čo prišlo o rok – dva po ňom. Mal som 25 rokov, bol som nasatý vedomosťami a stíhal som absorbovať ďalšie a novšie. Dokázal som sa zorientovať v porevolučnom virvare, nadviazať dôležité kontakty a väzby a nakoniec sa úspešne uplatniť v oblastiach, ktoré ma bavili – financie a manažment.
Púchovskú skalu, ktorú si obľúbili lovci mamutov, zlikvidovali ťažobné firmy Čítajte Cítiť z vašej publikácie veľkú eufóriu a radosť, s ktorou ste ju písali. Určite máte rád šport, ktorý v knihe zohráva dôležitú rolu. V ktorých odvetviach ste si to okrem športu pri písaní publikácie najviac užívali?
– Umenie, veda, architektúra. Skvelé filmy, vynálezy, naše autá a motorky. Za každou udalosťou je nejaký príbeh. V roku 1936 postavil Rudolf Manderla, bratislavský podnikateľ v mäsovýrobe, najvyššiu budovu v Československu. Jedenásť poschodový „Manderlák“ dodnes stojí v centre mesta. Diela československých architektov majú aj po mnohých desiatkach rokov nadčasový vzhľad.
Kto by povedal, že Bellušov Kolonádový most v Piešťanoch je z roku 1933 alebo komplex Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre z roku 1966? Čo bude o štvrťstoročie so sklobetónovými krabicami, ktoré v 21. storočí zohyzdili mnoho našich miest?
Skvelé sú aj ilustrácie Petra Hricáka, ktoré pútavú publikáciu nádherne dopĺňajú.
– Peter Hricák má široké znalosti dejín i religionistiky, pozná ich v súvislostiach i nevšedných príkladoch. Vie ušiť z látok a kože stredoveký odev aj obuv, rozumie kovotepectvu, dokáže napísať ikony a popritom aj pekne kreslí. Jeho perokresby sú detailné a plné života. Medzi zložitejšie časti práce patrilo zobrazené udalosti zladiť kompozične do harmonického celku.
Veľký podiel na konečnom vzhľade knihy má tiež grafik Martin Janoško, ktorý na knižnej tvorbe participuje už dvadsať rokov. Jeho dizajnérske realizácie prispeli k úspechom finalistov výtvarných, hudobných a literárnych súťaží. On navrhol exkluzívne knihárske spracovanie a nádhernú obálku. Vďaka Martinovi je na konci knihy niekoľko voľných riadkov, kam si každý môže dopísať niečo osobné z roku 2018. Ja som si tam dopísal prvého vnuka Janka a Spartak Trnava, ktorý sa stal po 45 rokoch majstrom futbalovej ligy.
