V rozhovore sa dočítate
- Prečo je život na vidieku v niečom jednoduchší ako v meste?
- Ako môže zahraničný turista skončiť vo väzení?
- Aké jednoduché je pre miestnych skončiť v pracovnom tábore?
- Ako vyzerala internátna izba pre cudzincov a ako sa Nina dostala do problémov so zákonom?
- Čo povedal Kim Ir-sen na trhu s rybacinou a ako sa deti učia počítať?
- V čom si zas vymýšľa západná propaganda?
Ako vyzerá spoločenský život v Severnej Kórei?
"V Pchjongjangu sú teraz už aj kaviarne, reštaurácie, pizzérie, luxusné podniky, no ja som tam bola prvýkrát v roku 2011 a vtedy ešte do kaviarní nemohli chodiť ženy. Keď som sa o rok vrátila, vládol už Kim Čong-un, ktorý spustil niektoré reformy. Do krčiem odvtedy púšťajú aj ženy. Stredná trieda v Pchjongjangu sa má celkom dobre, aj keď horšie ako u nás. Nemajú prístup na internet alebo k slobodným médiám, ale ak chcú, môžu ísť na pizzu, na bolonské špagety alebo na kávu. Ak však ľudia nemajú peniaze, majú sa zle."
Kim žiada svet o pomoc. Jeho reformy krajine nestačili Čítajte Kto má v severokórejskej spoločnosti okrem straníckych a armádnych špičiek peniaze?
"Podnikatelia. Súkromné podnikanie je v krajine síce zakázané, ale najmladší Kim začal na rozdiel od otca tolerovať čierny trh. Vedel, že nemá ako inak ponúknuť ľuďom tovar, ktorý chcú. Mnohí vďaka tomu začali bohatnúť.
Zvláštne je, že bohatnú najmä ženy, lebo majú kratší pracovný čas – muži robia desať až šestnásť hodín denne, ženy šesť až osem hodín. Ženy tak majú oveľa viac času po práci kšeftovať. Stredná trieda sú teda najmä ženy, nejakí priekupníci s tabakom, zlatom či s liekmi."
Nina Špitálniková (31)
vyštudovala koreanistiku v Prahe, dvakrát bola na mesiac na študijnom pobyte v Pchjongjangu. Južnú Kóreu aj ďalšie krajiny regiónu navštívila opakovane. Naďalej sa venuje výskumu krajiny, napísala o nej knihu Medzi dvoma Kimami. O svojich skúsenostiach píše na facebookovej stránke KLDR živě: za 38. rovnoběžkou, spolupracuje s pražským Peace Reseach Centre. Vo voľbách do Európskeho parlamentu kandiduje za Pirátov, má jedného syna.
Čo robia Severokórejčania vo voľnom čase?
"Režim chce, aby mali ľudia čo najmenej voľného času. Pracujú od pondelka do soboty, po práci sa musia povinne vzdelávať alebo raz za dva týždne chodia na akúsi spoveď, kde priznávajú, čo v posledných dňoch pokazili.
V nedeľu môžu ísť do parku, ale nemôžu sa navštevovať doma, to je zakázané. Aj na návštevu rodiny v susednej dedine potrebuje Severokórejčan osobitné povolenie. Ak by chcel ísť do Pchjongjangu, potrebuje povolenie z ministerstva vnútra, hlavné mesto tak občania vidia väčšinou len v rámci školského výletu."
Stáva sa tam, že muž ide so ženou na kávu?
"To je tabu. Nefunguje tam ani randenie, budúceho partnera vyberajú profesionálni dohadzovači. Tí robia napríklad aj krvné testy pred svadbou, aby sa nepoškodila čistota rasy. Aby sa nemiešali rôzne krvné skupiny. Páry chodia do parku, vozia sa na loďke, ale to je tak všetko. Cieľom vzťahu je splodenie potomka, ktorý bude slúžiť strane a štátu. Manželia sa pred svadbou väčšinou ani nepoznajú. Svadba však príde na rad až po ôsmich rokoch vojenskej služby, počas ktorej majú muži zakázaný sexuálny styk aj stretnutia so ženami. Ženy sú na vojne o niečo kratšie."
Severokórejská spoločnosť sa rozdeľuje do 52 kást. Ako to funguje?
"Už pri narodení sa pre každého určí spoločenská trieda a tá rozhoduje o celom budúcom živote.
