KÁLNICA. Máte doma milovníka výtvarného umenia a zháňate pre neho zaujímavý knižný darček pod vianočný stromček? Veľkoformátová vyše dvestostranová plnofarebná monografia Kálničana Milana Stana s výstižným názvom Maľba, by mohla byť zaujímavým tipom, ako niekomu urobiť radosť.
Maliar, ilustrátor, karikaturista a spisovateľ Milan Stano v rozsiahlej objemnej knihe prezentuje prierez svojou maliarskou tvorbou z domácich i zahraničných potuliek so štetcom, plátnom a pestrofarebnou škálou podmanivých farieb.
Rodák z Kálnice miluje celú Zem
Milan Stano miluje rodný kraj, miluje Slovensko, miluje našu planétu. Poetické chalúpky, drevenice, kostolíky, sýpky, mlyny, zvonice, chodníčky, humná či babičky v krojoch na jeho obrazoch namaľovaných vo všetkých ročných obdobiach to neodškriepiteľne dokazujú. Milan Stano miluje krajinu a ľudí v nej.

„Dlhý čas som rozmýšľal o koncepcii knihy. Odmietol som knihu podať chronologicky. Zdalo sa mi to povrchné a prvoplánové. Chcel som, aby kniha mala svoju logiku a dej, aby sled obrazov zaujal čitateľa a voviedol ho do atmosféry mojich obrazov a prezradil, ako rozmýšľam,“ hovorí Stano.
Práve preto začal obrazovo vo svojej rodnej obci. Obraz Korene stromov v rodnej Kálnici má tak symbolický charakter.
„V Kálnici sú aj moje korene. Preto je v knihe reprodukovaných množstvo ďalších obrazov. Zasnežené stromy so Šopalovou stodolou, Drevená zvonica, Sliepky na Kubišovom dvore či zimný i letný pohľad na Valovičov dvor sú iba niektoré z nich,“ pokračoval.
Obrazy nikdy nespočítal
Listovaním v knihe obrazov milovníka prírody a krajiny Milana Stana najskôr prebrázdite najkrajšie kúty Slovenska. Nechýbajú na nich namaľované malebné Čičmany, Kopy sena pod Rozsutcom, Lopúchy pri potoku, Radnica v Levoči, Zasnežený hrad Devín, dávnejšie pohľady na Nové Mesto nad Váhom či Jánošíkove diery pri Terchovej.
„Je tam cyklus prírodných motívov krajiny, lesov, hôr. Potom sú obrazy z rodnej Kálnice, nasleduje súbor obrazov slovenskej ľudovej architektúry, mestských vedút, sakrálnych stavieb, katolíckych, evanjelických, gréckokatolíckych kostolov a synagóg ako duchovnej symboliky slovenskej krajiny,“ prezradil niečo o motívoch svojej tvorby. Namaľované obrazy nikdy nespočítal. Sú ich stovky, možno až tisícky.
„Tvorba a vôbec umenie sa nedajú plánovať ako zber zemiakov či výroba áut. Táto práca je svojím spôsobom nevypočítateľná. Napríklad, v období 1990 až 2005 som namaľoval iba minimum obrazov. Naopak, veľa som maľoval v osemdesiatych rokoch minulého storočia a v poslednom období,“ pokračoval Milan Stano.
Maliar s vlastivedným slovníkom v ruksaku
Okrem rodného kraja sa zaľúbil do severného Slovenska. Opätovne sa vracia najmä na Oravu, Liptov a do očarujúcich Tatier. Fascinujú ho aj slovenské hrady a na východnom Slovensku magické drevené gréckokatolícke kostolíky, z ktorých vyžaruje posvätná krása.
Kálnický rodák však neobíde ani námety z Bratislavy, v ktorej už dávnejšie žije.

„Rád blúdim krajinou so skicákom a doňho si zaznamenávam najprv motívy. Takýmito výtvarnými prechádzkami si vyberám svoje námety na maľovanie. Niektoré maľujem v rozličných ročných obdobiach a za rôzneho počasia,“ prezradil. V aute, ktorým brázdi celé Slovensko, mu nechýba trojdielny Vlastivedný slovník obcí.
„V ňom som sa dozvedel o histórii a rôznych zaujímavostiach dediny, ktorú som práve maľoval. Ale niekedy som sa dostal na nádherný motív čírou náhodou,“ vysvetlil hľadanie svojich inšpirácií v často neznámej slovenskej krajine.
Najradšej maľuje osamotený v tichu krajiny. Vtedy, keď ho nikto neruší a náhodní zvedavci mu nekladú dotieravé otázky. Práve tak dokáže s obrazom krajiny prostredníctvom farieb dokonale splynúť.
Obľúbil si exotické ázijské krajiny
Milan Stano svoju poetickú maliarsku dušu roztvoril aj v ďalekej a exotickej cudzine. Budhistický chrám pri Čínskom múre, Tibetský kláštor, Japonská záhrada v Osake, Ráno na rieke Ganga či jedno z námestí v Nepále vás prostredníctvom obrazov zavedú na miesta, ktoré pravdepodobne nikdy nenavštívite. Zamiloval sa aj do ďalekého Vietnamu.
„Bol som tam dvakrát. Prvý raz v roku 1977, keď sa práve skončila vojna, a druhý raz v roku 2012. Je to nádherná, členitá a rôznorodá krajina. A plná usilovných a pracovitých ľudí. No páčila sa mi viac tá krajina z roku 1977. Bola to vtedy oveľa tradičnejšia, starobylejšia, viac prírodnejšia krajina. Tí ľudia boli viac spätí s prírodou a život bol jednoduchší,“ vyznal sa. V roku 2012 tam už žiadne riečne džunky nenašiel, na riekach nežili riečni ľudia, ktorí ho tak fascinovali. Krása staršieho Vietnamu sa mu spred očí o takmer štyridsať rokov neskôr akoby vyparila.

„Tak, ako sa za 50 rokov zmenilo aj Slovensko. A mne je za starými časmi clivo. No život cvála ďalej a všetko sa mení,“ priznal známy výtvarník.
S monografiou cestujete po celom svete
Okrem ázijského Vietnamu, Číny, Tibetu či Indie si veľmi obľúbil Taliansko.
„Očarilo ma svojou starobylou krásnou krajinou a architektúrou. Veľmi sa mi tu páčilo a namaľoval som tu veľa obrazov,“ zaspomínal si na výlety na Apeninský polostrov. Obrazy namaľované v cudzine sa dokonca s Milanom Stanom niekedy nevrátili do jeho rodnej vlasti. Niektoré zostali v Benátkach i vo Florencii, iné v San Marine a na Rimini.
„Keď som maľoval jeden krásny fjord v Nórsku, tak si ho kúpil Nór, ktorý neďaleko býval. Jeden obraz zostal aj vo vietnamskom Hanoi, nejaké sú v Poľsku, Čechách, Rusku i v ďalších krajinách,“ prezradil ďalej.
A tak aspoň prostredníctvom exkluzívnej monografie môžete vidieť aj mnohé ďalšie obrazy z ciest po Európe. Dóm svätého Štefana vo Viedni, Chrám Vasila Blaženého v Moskve, Krajina s rybárskou loďou v Nórsku či Kráľovský hrad v škótskom Edinburgu sú iba niektoré z publikovaných diel v rozsiahlej publikácii.
Policajti v Ilave mu zakázali maľovať
Nie vždy sa mu však podarilo namaľovať všetko, po čom túžil.
„Napríklad som chcel namaľovať pevnosť s kostolom v Ilave, kde je teraz väznica. Aj som ju začal maľovať, no o desať minút ma obkľúčili policajné autá, prehľadali mi auto aj obrazy. Veliteľ mi zakázal maľovať a prinútil ma odtiaľ odísť,“ povedal sklamane.
Vraj im vtedy ušli väzni a kálnický maliar im mohol dávať znamenia. Policajti nevedeli pochopiť, že niekto sa pozerá na väzenie ako na historickú pamiatku a môže sa mu páčiť.
„Bol som tak rozčarovaný, že som sa k tomu námetu už nevrátil,“ dodal Milan Stano. Napriek jednej z mála negatívnych skúseností pri výbere námetov svojich obrazov sa mu väčšina vytúžených obrazov podarila realizovať.
Niektoré z nich skončili navždy u neho doma. Nikdy by sa s nimi nerozlúčil.
„Sú to aj portréty mojich rodičov a priateľov. Potom niektoré obrazy z Kálnice, Oravy či z Benátok a Vietnamu. A sú to i obrazy, ku ktorým ma viaže silné puto zážitkov,“ vyznal sa na záver autor maliarskej monografie Maľba Milan Stano.