Jedna z najčítanejších súčasných slovenských spisovateliek Lucia Sasková besedovala v trenčianskej knižnici.
Lucia Sasková je váš pseudonym. Prečo sa vám páči byť pri písaní niekým iným?
– Nemám na to nejaký konkrétny dôvod. Pseudonym vznikol v podstate náhodou a ja som si povedala, že to nie je úplne zlý nápad. Už sa mi niekoľkokrát potvrdilo, že je fajn oddeľovať autorský život od toho bežného, súkromného a že každý hneď podľa mena nevie, o koho ide v prvom, ani druhom prípade.
Aby sme o vás získali aspoň trochu konkrétnejší obraz, môžete prezradiť, čo robíte okrem toho, že píšete bestsellery? Čomu sa venujete v súkromnom živote?
– Žijem úplne bežný život, v ktorom chodím do práce, venujem sa svojim psom, domácnosti, vo voľnom čase rada cestujem, chodím do útulku pre opustené psy – Zatúlané psíky Šaľa, mám lepšie aj horšie dni a nálady a podvečer, keď je čas na relax, tak nepozerám televíziu, ale píšem.
Slováci sa môžu zapísať do dejín. Čo ich čaká na siedmich kontinentoch? Čítajte Aj protagonistky vašich najúspešnejších diel Zlatokopka a Prostitútka sú ženy, ktoré túžia, resp. musia byť niekým iným. Prečo ste tematicky stavili práve na tento typ žien?
– Nebolo to vopred premyslené, skôr aktuálna téma, ktorá mne samej v hlave vytvorila otázky. Tieto ženy ľudia často hádžu do jedného vreca, no rozdiel medzi nimi je veľký. Zlatokopky sú niečím iným, pretože ich hodnotové rebríčky im to priam prikazujú a považujú to za správne a moderné. Ide často o životný štýl, v ktorom je život módneho doplnku zabezpečeného muža úplne bežný a samozrejmý. Zato prostitútky volia svoj spôsob zarábania často z existenčných a iných dôvodov, ktoré majú od životného štýlu skutočne ďaleko. Uznávam, že princíp sa môže u niektorých zdať rovnaký, avšak realita je naozaj odlišná a nezlučiteľná.
Do akej miery vychádzajú tieto príbehy zo skutočných udalostí? Respektíve, do akej miery ste využívali znalosť inkriminovaného prostredia?
– Je to individuálne pre každú knihu. Každá je spleťou mňa, skutočných ľudí, reálnych udalostí a mojej fantázie. A každá v inom pomere. Napríklad pri písaní Prostitútky som komunikovala so skutočnou prostitútkou, ktorá sa týmto remeslom dlhé roky živila. Prostredie psychiatrickej kliniky a diagnózy mojich hrdiniek som konzultovala s lekármi. Nerada by som čitateľom podávala skreslený pohľad na vec, situáciu alebo hrdinku.
Spomenuté postavy sú síce ženy, ale pohybujú sa zväčša v mužskom svete.
Prihliadate pri písaní na okolnosti, ktoré môžu zlákať medzi vašich čitateľov aj silnejšie pohlavie?
– Myslím si, že každá žena sa pohybuje vždy aj v mužskom svete. V akej miere, o tom už rozhoduje ona sama. Je pravda, že som nikdy nechcela písať „love story“, kde láska napokon víťazí a všetko sa s ňou zvládne. Pretože taký život jednoducho nie je. Pritom podotýkam, že je veľa autoriek, ktoré tieto témy bravúrne podávajú. Ja sama nie som romantická duša lietajúca v oblakoch, život ma naučil držať sa pri zemi, pretože čím vyššie človek lieta, tým tvrdší môže byť jeho pád. A moje knihy sú o živote. Reálnom, každodennom, pred ktorým netreba zatvárať oči, aj keď sa poniektorým nepáči. Na pohlaví čitateľov som si nikdy nezakladala, napriek tomu sú naklonené asi viac ženám, keďže v knihách je obrovský kus zo mňa samej.
Považský hrad nadšenci spolu opravujú už desiaty rok Čítajte Zlatokopky aj prostitútky sa pohybujú vo sférach, kde sex tvrdí muziku. Viacero recenzií vám však z tohto hľadiska vyčíta nedostatočný manévrovací priestor. Aký význam v kontexte rovnomenných kníh prikladáte popisu sexuálnych scén?
– Je veľa kníh s oveľa obsiahlejšími a početnejšími sexuálnymi scénami, zaraďujú sa však do inej knižnej kategórie, takže si nemyslím, že by v mojich príbehoch bol sex na prvej priečke. Sexuálne scény nie sú v nich opisované natoľko, ako možno prezrádza názov, netreba sa tým nechať zmiasť. Oveľa dôležitejšie sú pre mňa psychologické sondy do hláv hlavných hrdiniek ako opis samotných aktov. Napriek tomu, že sexuálne umenie je ich podstatou.
Okrem množstva psychologických momentov diela nesú miestami až detektívny nádych. Neuvažujete sa viac udomácniť aj v tomto žánri?
– V žánri, v ktorom vyšli moje knihy doposiaľ, sa cítim dobre a zatiaľ nemám potrebu ho radikálne meniť. Radšej pridám trošku „iného“ do toho, v čom sa cítim ako ryba vo vode.
Na literárnom poli ste prvú brázdu vyryli pred šiestimi rokmi románom Neznámych nemiluj. Aké skúsenosti s písaním mu predchádzali?
– Skúsenosti, ktoré by stáli za zmienku, som nemala. Je pravda, že som vždy niečo čmárala, odkedy som sa naučila písať, ale nikdy som tomu neprikladala význam. Kniha Neznámych nemiluj vznikla spontánne a asi dva roky bola len tak uložená medzi ostatnými priečinkami v počítači, kým som nabrala odvahu na poslanie do vydavateľstva. Nikto ten príbeh predtým nečítal, netušila som, aká bude odozva, alebo či má rukopis nejakú výpovednú hodnotu.
S Trenčínom sa spája kuriózna historická udalosť Čítajte Rukopis sa ujal natoľko, že aj všetky ďalšie pochádzajú z rovnakej adresy. Nie je to bežný jav, obzvlášť, ak začínajúcej mladej autorke navrhne spoluprácu jedno z najstarších slovenských vydavateľstiev. Museli ste o svoju šancu s knižným debutom dlho bojovať?
– Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ ma oslovilo ako prvé niekoľko týždňov po zaslaní rukopisu do ich redakcie. Dostávam často otázku, ako sa mi podarilo presvedčiť vydavateľstvo, že má práve môj príbeh potenciál, alebo aby mi dali ako človeku bez akejkoľvek skúsenosti šancu. Pravdupovediac, žiaden boj som s nimi neviedla. Napísali mi mail, že majú záujem môj rukopis vydať a vydali ho. A ja som písala ďalej a im sa moje ďalšie rukopisy rovnako páčili.
V najnovšom literárnom počine Rozpoltená sa vraciate k téme, ktorú ste svojho času otvorili v románe Nebezpečná.
– Rozpoltená je iná. Iná ako moje ostatné romány v rôznych aspektoch. Príbeh je o dvoch psychicky narušených ženách, ktoré bojujú so svojimi diagnózami, ktoré sa snažia zlúčiť do fungovania v bežnom živote bez toho, aby si priznali, že majú problém. Čo je pri psychických diagnózach odrazovým mostíkom pre liečbu a ďalší postup. Snažím sa preniknúť do ich hláv, do ich duší, do ich chápania sveta a okolia. V knihe sú spracované ťažké psychické diagnózy, fungovanie psychiatrickej kliniky a zvraty, z ktorých mi behal miestami mráz po chrbte.
Poznáte ženy z obálok vašich kníh?
– Nie, nie. Ženy na obálkach sú z fotografií, ktoré vyberáme zväčša v medzinárodných fotobankách, takže je takmer nemožné spoznať ich osobne.
