Opustila dobre platenú prácu, aby sa venovala seniorom

So seniormi cvičia, cestujú do zahraničia i po Slovensku, pripravujú spoločné nedeľné obedy a vianočné večierky.

„Príbuzní sú radi, že rodičia vyšli z domu a začali niekam chodiť,“ tvrdí Marta Staneková.

Jej vnučka, Lucia Desmarquest, založila v roku 2009 občianske združenie pre seniorov, vraj „aby sa babina doma nenudila“.

Jarmila Staneková, Luciina matka a dcéra Marty, sa v roku 2010 rozhodla nechať prácu v businesse a pracovať v združení. Vďaka obetavosti a tvrdej práci sú centrá AkSen rozšírené po celom Slovensku.

V Piešťanoch sídli centrála aj regionálna pobočka, ktorú od začiatku vedie najstaršia z „dievčat“, Marta.

Opavia prináša príbehy výnimočných ľudí, ktorí dokazujú, že po odchode do dôchodku sa život nekončí. V spolupráci s občianskym združením AkSen (Aktívny Senior) podporuje medzigeneračné projekty a snaží sa o lepší život pre seniorov a spájanie generácií.

Kedy vzniklo občianske združenie AkSEN?

Jarmila Staneková (J): Občianske združenie AkSen-aktívny senior oficiálne vzniklo 7. októbra 2009.

AkSen vzniklo ako iniciatíva dcéry Lucie. Prečo sa rozhodla založiť vo veku 31 rokov práve združenie pre seniorov?

J: K tomu, aby založila toto združenie, ju viedla situácia seniorov na Slovensku. Žije od svojich 23 rokov v zahraničí a porovnáva život seniorov tam a u nás. Tak sa so skupinou svojich priateľov rozhodli, že zlepšia kvalitu života seniorov na Slovensku a založili združenie.

Marta Staneková (M): Raz prišla za mnou do Piešťan a povedala: Babi, založili sme AkSen, aby si sa na dôchodku nenudila. Budeš v ňom pracovať? To bola jej otázka. A aby sa stará mama nenudila, pracuje v AkSen až doteraz, vo veku krásnych 82 rokov vedie kurzy paličkovanej techniky, aktívne sa podieľa na propagácii združenia na internete, organizuje zahraničné dovolenky.

Aké boli vaše začiatky?

M: Na začiatku som zavolala kamarátky na kávu. Bolo nás päť a povedali sme si, dievčatá, založíme v Piešťanoch regionálne centrum. Začali sme tak, že sme si prenajali od mestského úradu priestor v kotolni v paneláku. Každú stredu sme mali otvorené dvere pre seniorov na cvičenie jogy a prednášky o zdraví a postupne sa počet členov zvyšoval.

J: V tom čase som pracovala ako riaditeľka jednej divízie v IT spoločnosti v Bratislave. Mala som úžasného psa, s ktorých som navštevovala detské krízové centrá a domovy a robila canisterapiu. Keď vzikol AkSen, začala som chodiť aj do domovov seniorov.

Tu som pocítila, ako je dôležité nezabúdať na starších ľudí, že nie každý má to šťastie mať na blízku rodinu a veľa seniorov ostáva osamelých. Odišla som z práce a začala hľadať samostatný priestor pre AkSen. Potrebovali sme kamenné miesto, kde sa budú ľudia stretávať denne, nie len dvakrát do týždňa na pár hodín. Otvorili sme krásne centrum v Piešťanoch.

Radikálne ste zmenili život.

J: Áno. Opustila som dobre platenú prácu a začala som pracovať v charitatívnom treťom sektore. Mala so po 50-tke a povedala som si, že je čas na zmenu, je čas robiť niečo iné, čo prináša spoločnosti iné hodnoty. Som veľmi vďačná mojej dcére, že nielen mňa inšpirovala vnímať inak sociálne podmienky staršieho obyvateľstva na Slovensku.

Pri návštevách v domovoch seniorov s canisterapiou som si veľmi začala uvedomovať, ako málo stačí, aby ľudia mali krajší deň, aby ten zaslúžený odpočinok nebol len útrpným čakaním na deň smrti.

Aby sa o vás seniori dozvedeli, museli ste sa spropagovať. Pripravovali ste nejaké akcie?

M: Urobili sme výstavu Zlaté ručičky našej babičky. Zhromaždili sme výšivky, bábiky a prilákali ženy, ktoré rady vyšívajú, aby sa k nám pripojili. Neskôr sme pridávali ďalšie aktivity.

Paličkovanie, paplet, iné kreatívne techniky. Mesto o nás už vedelo. Mimochodom, výstava nabrala celoslovenský rozmer a stala sa z nej tradícia. Okrem toho športujeme, vzdelávame sa, chodíme na kultúrne podujatia.

Ako reagovali príbuzní seniorov, ktorí k vám začali chodiť?

J: Veľmi ma potešilo, keď k nám prišiel senior s lístkom v ruke a slovami : „Poslala ma k Vám dcéra, vraj robíte dobré aktivity a mám k vám chodiť.“ A nestalo sa to raz, aj samotní seniori pozorovali chvíľu našu činnosť, kým nabrali odvahu vstúpiť. Sme 50+, mnohým sa zdá byť tento vek príliš skoro na tzv. klub seniorov. Ale po čase zistili, že u nás je im dobre a vek nehrá rolu.

Čo je atraktívnejšie pre staršie ročníky a čo pre mladšie?

J: Staroba je nezvratá a generácia, ktorá k nám prišla na začiatku, sa zúčastňuje tých menej náročných aktivít, ako sú divadlo, prednášky, koncerty. Po 50-tke prichádza veľa zmien, osobných, zdravotných, sociálne podmienky – ľudia dostávajú častejšie v práci výpovede, alebo aj smrť blízkych, či už rodičov, alebo partnerov.

Náš zámer podchytiť tzv. mladšie ročníky bol správny, tí, ktorí k nám prišli krátko po 50-tke, sú dnes už dôchodcovia, ale necítia sa tak. Preto tieto tzv. mladšie ročníky už očakávajú iné aktivity. Cvičia pilates, SM systém, jogu, tancujú, učia sa, chodia na turistiku, na dovolenky, za kultúrou.

M: Argentínske tango. Robili sme ples a posedenia so seniormi aj s tancom, kde sa zabavia všetci. Pravidelne cestujeme po zahraničí, boli sme v Turecku, Španielsku, v Bulharsku, na Malorce. Ja sama som v posledných rokoch navštívila Čínu a Srí Lanku, o čom som aj spracovala prezentáciu.

Pani Jarmila, vy ste pracovali v IT. Využívate svoje znalosti aj v Aksen?

J: Áno, robili sme kurzy počítačovej zručnosti pre seniorov. Učila som nielen ako ovládať počítač a pracovať s internetom, ale aj napísať si list vo Worde či spočítať tabuľku v Exceli. A učili sa aj spracovávať fotografie v počítači. Maminu som naučila pracovať so sociálnymi sieťami, v čom je dnes už priam dokonalá.

M: Nie som dokonalá, ale baví ma to.

J: Teší ma, keď aj sami členovia prichádzajú s rôznymi nápadmi, čo môžu naučiť niekoho iného, alebo čo by sa oni chceli naučiť. Ja som ich učila vyhľadávať informácie na internete, posielať e-maily.

To určite využijú, keďže celá komunikácia sa pomaly presúva na internet. Ako im to išlo?

J: No, nebolo to jednoduché, ale vôľu a motiváciu mali veľmi silnú. Mala som aj asistentku, ktorá chodila pomedzi seniorov a keď niekto bol veľmi pozadu, pomáhala.

AkSen začínal v Piešťanoch, dnes máte pobočky po celom Slovensku. Koľko ich máte?

J: Momentálne päť - v Banskej Bystrici, Bratislave, Nových Zámkoch, Piešťanoch a v Prešove. Každé má svoju regionálnu zástupkyňu a spolu máme viac ako 2000 členov. Registrovať sa dá aj cez internet a naši členovia dostávajú emaily s informáciami o chystaných aktivitách podľa regiónov alebo celoslovensky. Každé to centrum je iné, svojrázne. Napríklad na východe máme vášnivých spevákov. Chodia po celom Slovensku so svojou hudobnou skupinou, reprezentujú nás. V Banskej Bystrici sú najmä športovci a turisti.

V Nových Zámkoch majú radi poéziu a spievanie pri táborovom ohni. Bratislava to má najťažšie, pretože je veľká a roztrieštená. Nemá kamenné centrum a vyhradené časy v niekoľkých zariadeniach. V Rači sa učí tréning pamäte, v Centre rodiny v Dúbravke máme kurzy zručnosti pre celé rodiny, v klube G19 sa cvičí joga a učia cudzie jazyky. Každý si nájde svoje. V Piešťanoch sme založili ŠPORTIÁDU SENIOROV a rozšírili na celoslovenskú. Vznikol petangový klub a inšpirovali touto myšlienkou aj ostatných.

Ako?

J: Založili sme petangové ihrisko v Piešťanoch. Dnes ho už majú aj v Bystrici a v Prešove, aj na bratislavskej Železnej studničke bola súťaž v petangu. V tohoročnom 6.ročníku ŠPORTIÁDY sa stal petang po prvý krát samostatnou súťažnou disciplínou. Je to pre seniorov skvelá hra.

V minulosti ste robievali nedeľné popoludnia. O čo išlo?

J: „Posedenie v Kursalone“ boli spoločenské akcie, pri ktorých sme pozývali seniorov na obed. Naše krédo je, aby v nedeľu seniori neobedovali sami. Na spoločenský obed o jednej sme vždy pozvali aj hosťa, ktorý bol niečím mimoriadny. V športe, v umení, v ľudskosti alebo mal mimoriadne životné jubileum, napr. 90 rokov. Do Kursalonu k nám chodili seniori zo širokého okolia. Na týchto akciách program obohacovali deti kultúrnym programom, čo prinášalo radosť a úsmev na tvárach seniorov. Medzigeneračná spolupráca je veľmi dôležitou súčasťou našich aktivít.

Spolupracujete aj s Opaviou v rámci podpory medzigeneračných projektov...

J: Áno, tu sme spolupracovali so škôlkami aj základnou školou. Deti kreslili motívy s vianočnou tematikou a najlepšie z nich sú na vianočnom baliacom papieri. Tieto si môžu ľudia zakúpiť pred Vianocami na Slovensku a v Čechách a podporiť tak projekt Opavia.

M: Bolo to pekné, pretože sme spojili generácie. Seniori kreslili spolu s deťmi a obidve skupiny sa navzájom povzbudzovali. Tešili sa zo spoločnej práce a navzájom sa obohacovali.

Obe máte strašne veľa aktivít. Ako trávite voľný čas?

J: Vo voľnom som sa venovala canisterapii seniorom a ľuďom s Alzheimerovej chorobou. Teraz sa tretí rok venujem muzikoterapii, hľadala som si svoju cestu a zakotvila som pri spievajúcich miskách. Hrám síce na klavíri a iné hudobné nástroje, ale na liečenie, relax a terapiu sa mi najviac páčia tibetské misky, gongy, ladičky rôzne špeciálne zvukové nástroje. Dokážeme s nimi aspoň na chvíľu pomôcť. Canisterapiou sa nám napríklad podarilo postaviť na nohy človeka, ktorý to dlho odmietal. Alebo pani, ktorá nerozprávala, sa opäť rozhovorila. Muzikoterapia ovplyvňuje emócie, pôsobí pozitívne na ľudský organizmus, psychické výsledky sa dostavujú okamžite, ale pomáha aj na fyzickej úrovni. Môj voľný čas? Rada spievam, chodím do sauny, občas na výlet.

M: Dcéra spieva šansóny, krásne. Ja rada cestujem a venujem sa paličkovaniu.

Otázka na záver. Prečo by sa mali seniori pridať práve k vám?

J: V AkSen si každý nájde pre seba vhodnú aktivitu, snažíme sa vytvoriť priestor pre všetkých s prihliadnutím na ich možnosti, schopnosti aj podľa zdravotného stavu. Každý si nájde niečo, čo mu naplní život, či už v tanci, kreativite, spoznávaní nových krajín, učenia sa cudzích jazykov, športovaní, v speve. Ak seniori nechcú zostať sami a splniť možno aj dávne sny, tak u nás sú na správnom mieste. Skratku AkSen prekladám takto: Ak sen, tak s AkSen. (úsmev). Aby netrávili čas osamelí niekde doma pred televízorom. Aby boli aktívni, stretávali sa nielen s rovesníkmi, ale aj s mladšími a novou generáciou detí. Aby mali radosť zo života.

M: My tu máme také pravidlo. Nehovoríme o chorobách a o problémoch. Snažíme sa na ne nemyslieť a vychutnávať si život.