Hoci mu zakázali fotiť, nedal sa odradiť. Vyhrážali sa mu rokmi vo väzení, no nič nepriznal a nechal komunistov, nech dokola analyzujú niekoľko jeho záberov a hútajú, ako boli vlastne myslené. JINDŘICH ŠTREIT je legendou dokumentárnej fotografie, zobrazoval život sociálne znevýhodnených.
Teraz môžete v Trenčíne vidieť jeho zábery z čias normalizácie. Na Mierovom námestí nájdete do do 28. novembra výstavu (Ab)normalizace, organizuje ju Czech Tourism.
Výstava prináša fotopohľady na Tuzex, robotníkov pri práci i desiatej, predavača mäsa pri prázdnych hákoch bez tovaru, voľby za mier a život proti jadrovej vojne, oslavy výročí KSČ, novinovú a televíznu propagandu i nazretie do domácnosti obyčajných ľudí.
Sú na nej aj tie, za ktoré autora zavreli.
Od okupácie čoskoro uplynie päťdesiat rokov. Vy ste boli v roku 1968 krátko po štátniciach. Ako si na tie časy spomínate?
„Bol som mladý začínajúci pedagóg. Tým, že som učil na dedine, ocitol som sa trochu mimo aktuálneho diania. Všetci sme, samozrejme, sledovali okupáciu v rozhlase a televízii, a pochopiteľne, každého sa to dotklo.
Prišli vojská, cez dedinu prešli poľské tanky, v mestách sa demonštrovalo, cítili sme strach, napätie, šok, ale aj dezilúziu zo správania sa okupujúcich.
Bolo krátko pred začiatkom nového školského roka, bol som riaditeľom v Sovinci. Museli sme školu pripraviť pre žiakov, maľovali sme, politicky som sa preto nejako vtedy neangažoval, mal som iné starosti.“
V tom čase ste už fotili?
„Zatiaľ nie veľmi aktívne, koncepčne, politickým témam som sa nevenoval.“
O pár mesiacov neskôr sa upálil Ján Palach. Ako ste to vnímali?
„Na dedine to nebol čin, ktorý by pohol jej životom. Keď sa neskôr upálil druhý študent, Ján Zajíc, už to malo u nás silnejší dosah, konkrétnejšiu reakciu, lebo pochádzal z neďalekého Vítkova.
Občas som jazdil do Prahy, kamarátil som sa s Olbramom Zoubkom, ktorý im urobil posmrtné masky, takže som mal prehľad v dianí, ale nebola to pre mňa výtvarná alebo dokumentárna udalosť.“
Cítili ste však zlom v spoločnosti?
„Cítili sme ho všetci. Upálenie Jana Palacha bolo výkrikom do tmy, ktoré spôsobilo rozruch najmä medzi študentmi v Prahe a Olomouci, kde som študoval a tu som sa aj zúčastnil na mítingoch.
V tom čase som chodil s dievčaťom z Olomouca, často som teda za ňou z dediny jazdil. Neskôr sa stala mojou ženou a prežíval som s ňou, keď ju perzekvovali, že sa zúčastnila na demonštráciách. Keď nepodpísala nejaké vyhlásenia, vyhodili ju z práce.
Každý, kto sa na mítingoch zúčastnil, bol nejako postihnutý. Ja som bol našťastie učiteľom v malej dedinskej škole, kde nikto nechcel učiť, tak sa o mňa nezaujímali. Vybral som si to, lebo otec učil vo vedľajšej obci.“
Myslíte si, že keby sa Ján Palach neupálil, nikdy by neprišla Nežná revolúcia? Demonštrácie v 1989 vznikli najprv ako spomienka naňho.
„Bol to veľmi heroický počin a dodnes nesie svoju stopu, dodnes žije ako pripomienka pre študentov, nech neprestávajú protestovať. Jeho stopa nikdy nezmizne.
Mimochodom, ilustroval som životopis Jana Palacha od Lenky Procházkovej. Vybrala si moju fotku, aby zachytila dobu.“
Jindřich Štreit
(5. 9. 1946)
narodil sa vo Vsetíne,
pedagóg a dokumentárny fotograf sa vo svojej tvorbe zameriava na zobrazenie života sociálne slabších, mal série o drogovo závislých, nevidiacich alebo bezdomovcoch,
po štúdiu pedagógie v Olomouci učil v základnej škole v Rýmařove a riadil školu v Sovinci,
v roku 1982 ho zatkli po výstave s niekoľkými výtvarnými umelcami,
po Nežnej revolúcii učil na FAMU a VŠMU.
Vaša výstava má v názve normalizáciu.
„To boli časy, keď som začal aktívne fotiť. Najhoršie na normalizácii bolo, že neprišla radikálne, zo dňa na deň. Postupne, nebadane sa v spoločnosti uťahovala slučka.
Z knižníc sa vyraďovali knihy, v novinách sa zavádzali zákazy, kiná sa obmedzovali. So všetkým som bol konfrontovaný, pretože som jednu knižnicu viedol, aj som premietal filmy. Tieto zmeny som sa snažil zachytiť.“
Cenzúra sa vás neskôr tvrdo dotkla.
„V osemdesiatych rokoch sa potom už ostro sledovali výstavy a námety diel a vyvrcholilo to tým, že ma zavreli.“
Bolo to vraj preto, že ste vystavovali so zakázanými umelcami.
„To boli takí umelci, ktorí nemohli vystavovať v Československu, a preto chodili inde, do Ameriky, mali diela všelikde vo svete.
Nezakázali ich preto, že by boli vyslovene kritickí k režimu, len preto, že ich umenie bolo trochu iné, než čo by si vyžadoval socialistický realizmus.
Keď sa k nim pridali moje fotky, ktoré sú aj na tejto výstave, dostal som sa do zoznamu inkriminovaných.“
Údajne to boli fotografie, ktoré boli namierené proti vrcholným predstaviteľom moci?
„Bol som odsúdený za hanobenie republiky a prezidenta. Aby som vám to vysvetlil, boli to zábery, na ktorých vidno oficiálne štátne portréty prezidenta.
Odfotil som ich v rôznych miestnostiach, kde sa napríklad konala schôdza alebo kde chlapi pili pivo. Preto sa niekomu zdalo, že prezidenta hanobím.“
Bol socialistický realizmus presadzovaný aj vo fotografii?
„Samozrejme. Každú výstavu musel schváliť niekto z okresu. Náboženské a politické námety boli vždy z prehliadok vyradené.
V osemdesiatych rokoch prišlo po Gorbačovovi už uvoľnenie, začalo sa to meniť k lepšiemu, no to bolo až po mojom uväznení.“
Čakali ste, že moc zareaguje na fotky tak agresívne?
„Nečakal.“
Báli ste sa, že sa z väzenia už nedostanete?
„Najmä na začiatku to bolo kruté, vyhrážali sa mi, že zostanem za mrežami dlhé roky. Ja som však jednu zásadnú vec nepovedal.
Stále chceli, aby som priznal, že som prezidenta chcel zhanobiť, že som to myslel ako kritiku a toto som im nikdy nepovedal, a vlastne ma potom nemali prečo trestať.
Z celého prípadu zostalo len šesť fotografií, ktoré dokola analyzovali, ako boli myslené. Smiešne je, že dnes ich bežne vystavujem a nikomu ani nenapadne, že je to nejaké hanobenie.“
Fotili ste potom napriek zákazu?
„Samozrejme, že som fotil. Po návrate z väzenia mi zakázali aj učiť, pracoval som teda osem rokov na štátnom statku.
Keď prišla Nežná revolúcia, situácia sa zasa otočila a musel som zo statku odísť, lebo som nemal vzdelanie v poľnohospodárstve. Učil som potom na FAMU a na bratislavskej VŠMU desať rokov.“
Mysleli ste si, že budete na statku pracovať do konca života?
„Človek nikdy nevedel, čo sa v budúcnosti stane. Paradoxne, na statku som bol spokojný, hoci plat som mal zo všetkých zamestnancov najnižší.
Moje pole pôsobnosti však bolo široké a stále som pracoval s ľuďmi a fotil, hoci som to mal zakázané a niekoľko ľudí ma sledovalo, a potom o mne donášali riaditeľovi.
Mimochodom, väčšina fotografií na tejto výstave vznikla v období, keď som robil na statku.“
