NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Určite to aj vy dobre poznáte. Čím ste starší, tým viac sa vám vybavujú spomienky. A tie najstaršie sa vo vašich myšlienkach odohrávajú najintenzívnejšie. Krásna životná nostalgia.
Detstvo, študentské časy, mladosť. Zážitky, šibalstvá, nezabudnuteľné okamihy, neopakovateľné momenty. Niekto si spomienky nechá sám pre seba. Niekto sa s nimi rád podelí. To je prípad publicistu, speváka a gitaristu Milana Hurtíka (nar. 1949).
Zdolať jednu z najťažších peších trás sveta zvládla aj s omrzlinami Čítajte V knihe Keď hodiny išli tak krásne pomaly ponúka 45 pravdivých i trochu štylizovaných príbehov. 45 spomienok na ľudí, detstvo, mladosť a na všetko, čo tvorilo nezabudnuteľnú atmosféru pred desiatkami rokov v Novom Meste nad Váhom.
Knihu pokrstil spevák a spisovateľ Dušan Malota, podnikateľ a výtvarník Peter Macko a ilustrátor knihy Jozef Janiska.
Dodnes cíti rozvoniavajúcu kávu
Kino, kde stáli nekonečné davy ľudí na lístky, vojenské kúpalisko s mrazivo ľadovou vodou, krčma Ponorka na námestí, kde sa túlal ako záškolák, nezabudnuteľný a legendárny novomestský krajčír Bubliš, novomestské korzo, spomienky na natáčanie filmu Námestie Svätej Alžbety a mnohé iné príbehy, ktoré neodvial ani neúprosný čas.
V knihe Novomešťana Milana Hurtíka ožívajú ľudia i budovy, ktoré už dávno nie sú medzi nami. A nový život dostáva predovšetkým množstvo spomienok. Odvíjajú sa kľukaté príbehy o chalanoch, ktorí si žili svoj sen a užívali život.
„Niektoré príbehy sú pravdivejšie, v iných o niečo viac zapracovala moja fantázia. Prvé príbehy som začal zapisovať približne v roku 2000. Pocit a túžbu vrátiť sa do svojho detstva aspoň v myšlienkach som mal vždy. Mal som šťastné detstvo,“ usmial sa autor knihy Milan Hurtík, ktorý ešte aj dnes cíti arómu rozvoniavajúcej kávy na novomestskom námestí spred desiatok rokov. Z čias, keď to na novomestskom námestí skutočne žilo.
Knižka plná spomienok a nehy
Milan Hurtík svoje spomienky už roky zapisuje. Svoje návraty do mladosti a éry nezabudnuteľných zážitkov už takmer dve dekády pretavuje do romanticky a nostalgicky ladených príbehov.
Obete svetových vojen z Trenčianskych Stankoviec pripomína pomník Čítajte Najprv si ich začal písať iba pre seba, potom do už neexistujúceho ekologického časopisu Oxygen, neskôr vznikol dlhoročný seriál v Novomestskom spravodajcovi. Takmer 150-stranová publikácia poeticky ilustrovaná čiernobielymi kresbami Jozefa Janisku zhutnila jeho let do minulosti do ucelenej podoby.
„Ja by som si už asi poriadne nespomenul, čo sa udialo v našom meste pred dvoma – troma rokmi. Ale to, čo sa v Novom Meste nad Váhom dialo, keď som mal dvanásť či trinásť rokov, si vybavujem naozaj veľmi živo,“ usmial sa autor príjemnej knižky s pozitívnym odkazom.
Autor ilustrácií Jozef Janiska dostal pri hraní sa s vizuálnou podobou príbehov voľnú ruku. Dal tak výtvarnú podobu mnohým ľuďom i miestam v meste, v ktorom tiež už desaťročia žije a pôsobí. Mnohé veci boli v minulosti omnoho vzácnejšie. Možno aj preto, že neboli samozrejmosťou.
„Dnes cez letnú dovolenku cestujú ľudia, ktorí na to majú, po exotických destináciách po celom svete. V mojom detstve sa mi niečo také ani nesnívalo. Nikomu to ani nenapadlo. Ja som bol šťastný, že sa môžem ísť vykúpať do ľadovej vody na vojenskom kúpalisku. Ľudia sa tešili aj z jednoduchých vecí,“ povedal Hurtík.
Dnes zdevastované kúpalisko zarastené náletovými drevinami kúsok od centra mesta bol pre Milana v detstve doslova raj. Aj preto mu venoval veľkú pozornosť v knižke Keď hodiny išli tak krásne pomaly.
„Na kúpalisku som trávil celé leto. Zelená voda vtedy ešte nefungovala. Kúpalisko malo svoju vôňu, svoju farbu a radostný krik detí, ktorý dodnes počujem. Tešil som sa, keď bola voda v bazéne zelená. Vedel som, že je špinavá a že bude preto teplá. Modrá voda bola hrôza. Ukradli sme si slivovicu, dali každý glg a boli schopní až potom vstúpiť do ľadovej vody,“ zaspomínal si.
Keď málo bolo veľmi veľa
Aj pre Milana Hurtíka sú zlaté roky v Novom Meste nad Váhom situované do 60. rokov minulého storočia. „Na námestí to fakt žilo. Schádzalo sa tam množstvo ľudí, mal som tam množstvo kamarátov. Pripomínalo to úžasné korzo. Skvelé boli aj legendárne novomestské čaje,“ pokračoval.
Spomienkami sú nabité aj jeho návraty do nekonečného času stráveného čakaním na lístky do kina. Dnes kino, ktoré často zíva prázdnotou a filmy, ktoré v ňom hrajú, v Milanovi Hurtíkovi veľký optimizmus nevzbudzujú.
„Tie filmy sú úplne mimo mňa. V minulosti som bol šťastný, keď sa mi podarilo lístky na film zohnať. Pre divákov to bola vždy udalosť. Keď sa prišlo do sály, mnohí boli oblečení tak, ako keby išli na svadbu. Dnes to akosi vymizlo.“
Dnes majú podľa neho nielen Novomešťania toľko možností a pretlak ponúk počítačmi a internetom počnúc, že atmosféra túžby a ocenenia si maličkostí sa postupne vytráca. „Všetko to málo bolo vtedy veľa,“ podotkol.
Novomešťan s umeleckou dušou
Rodený Novomešťan Milan Hurtík bol v minulosti aj prispievateľom Trenčianskych novín,
„V rokoch 1993 – 2004 vydával ekologicko-spoločenský časopis Oxygen, v ktorom pôsobil ako šéfredaktor. Písal aj do periodík Hlas ľudu, Kopaničiar expres, Korzár a Novomestský spravodajca,“ predstavila tvorcu knihy Eva Berková, ktorá sa v novej publikácii postarala o jej jazykovú úpravu.
Milanova prvá knižka Trinásť vyšla už v roku 1999. O štyri roky neskôr mu vyšla knižka Rozhovory, v ktorej realizoval zaujímavé rozhovory so zaujímavými ľuďmi nielen z nášho regiónu.
„Jeho poviedky sa nachádzajú aj v dvoch zborníkoch literárneho klubu: S vetrom vo vlasoch (2001) a v Kútiku dúhy (2006),“ pokračovala Berková.
Milan Hurtík bol v roku 2003 jedným zo zakladateľov novomestskej hudobnej skupiny Premeny, v ktorej sa prezentoval ako spevák, gitarista i skladateľ. Autor knižky spomienok Keď hodiny išli tak krásne pomaly žije dodnes v Novom Meste nad Váhom.
