Odkedy sa im stretli pohľady, vzájomnú príťažlivosť už nedokázali v sebe tlmiť. Potrebovali sa vidieť, stretávať, rozprávať... Znovu a znovu, viac, dlhšie, neustále... Zakrátko sa jednoznačne zhodli: Skutočne, obaja veľmi, veľmi túžia patriť jeden druhému... Navždy!
Štefan si bol sám sebou istý. Život ho už vyskúšal v nejednej ťažkej situácii. Ako mladý učiteľ bol práve plne zodpovedný za dedinskú školu. Deťúrence aj všetku tú prácu mal úprimne rád. Dedinčania mu preukazovali úctu a priazeň. Ako bývalo zvykom, piekaval im tiež vianočné oblátky... Azda by sa nedokázal postarať o svoju milovanú?
Menší problém mala Marienka. No všetko bez strácania času vyriešili. Presvedčili jej rodičov i štátne úrady vojnového Slovenska: tie im udelili oficiálne povolenie zosobášiť sa – i keď ešte nebola plnoletá, i keď sa vziať takzvane „nemuseli“. Prejavovala sa už a pôsobila tak suverénne dospelo...
Rozhodne nechceli čakať. Krutá vojna sa približovala! Želali si prežiť to alebo umrieť – len a len spolu. Števo až priveľmi dobre vedel, čo všetko sa môže stať. V živej pamäti mal útrapy a hrôzy, čo ho postretli iba prednedávnom. Ako vojak rozkazom povolaný do slovenskej armády pešo prešiel cez celú Ukrajinu.
Rarita: V záhradnej železnici jazdia vlaky medzi jahodami i paradajkami Čítajte Všade bieda, nekonečné trápenie, hladovanie, umieranie... Zúfalé, veľmi zúfalé, zdalo sa, že bez východiska... Predsa však ho v tej mizérii postretlo šťastie – v nešťastí: Po zranení ako boja neschopný dostal rozkaz vrátiť sa domov...
Radi by ste sa dozvedeli, ako sa príbeh lásky mladých Trenčanov rozvíjal? Nuž veru, dramatického a ťažkého, avšak aj zaujímavého a krásneho spolu prežili neúrekom... Nech sa páči, príďte medzi nás. Naživo si pobesedujeme, porozprávame sa o nich. V sobotu 29. septembra 2018 o 14.30 hod. v priestoroch Obchodnej akadémie Milana Hodžu, na ul. Martina Rázusa č. 1 v Trenčíne. Potešia nás klavírne improvizácie v podaní hudobného skladateľa, historika PhDr. Ľubomíra Jankoviča, PhD.
Pri príležitosti nedožitých životných jubileí si zaspomíname na vskutku inšpiratívnu rodinu učiteľov: na PhDr. Štefana Blaška, jeho manželku Máriu Blaškovú, rodenú Habánikovú a ich dcéru PhDr. Violu Jurčákovú, rodenú Blaškovú.
Kaštiele Ostrolúckych rozprávať nevedia Čítajte Všetci traja sa narodili v osmičkovom „znamení“. Všetci radi vôkol seba rozdávali povzbudenia, láskavosť, podnety, pocity istoty, spolupatričnosti.
Štefan Blaško (2. 8. 1918, Mníchova Lehota) bol profesorom matematiky, španielčiny a hudby. V povojnových rokoch bol členom diplomatickej misie ČSR v Buenos Aires, ktorú tam vyslal prezident Beneš. Po návrate bol riaditeľom gymnázia v Trenčíne. Hudbu vyštudoval u prof. Eugena Suchoňa. Bravúrne hrával na husliach, harmonike, klavíri, s dievčenským spevokolom reprezentoval Trenčín v Prahe, Brne, Bratislave.
Zamladi ako uznávaný španielčinár mal ponuku vyučovať tento jazyk na Univerzite Komenského v Bratislave, vedecky pracovať v oblasti hispanistiky s perspektívou docentúry. Zásadnou prekážkou však bol problém s bývaním pre rodinu. Keď otvorene nesúhlasil s tzv. normalizáciou, učiteľskú kariéru zavŕšil navonok nenápadným pôsobením na Obchodnej akadémii M. Hodžu v Trenčíne. Obdivuhodný bol bohatými vedomosťami a zručnosťami prírodovednými, humanitnými, hudobnými, technickými. Vo voľnom čase sa venoval remeselným či pestovateľským prácam. Zomrel 6. 3. 2001 v Trenčíne.
Mária Blašková, rodená Habániková (28. 9. 1928, Trenčín) po predčasnom, ochorením vynútenom, návrate z Argentíny sa ocitla v osudových situáciach. Lekári jej zachránili život zákrokom vtedy unikátnym. Vyoperovali jej polovicu pľúc. Rekonvalescencia bola dlhodobá. Podľa vzoru manžela sa rozhodla stať sa učiteľkou. Ako prvú učiteľku si ju pamätajú stovky Trenčanov.
Príkladný bol jej zmysel pre poriadok, prehľadnosť vo veciach, priestoroch, činnostiach, k čomu viedla i žiakov. Zomrela 18. 10. 2011 v Trenčíne.
Ironické fotky Čítajte Ich dcéra Viola Jurčáková, rodená Blašková (9. 7. 1948, Buenos Aires) študovala kombináciu slovenčina – taliančina. Ako prvého zamestnávateľa mala v r. 1971, 1972 Slovenský rozhlas. Za kvalitné, pohotové, citlivé vedenie rozhovorov získala prestížnu cenu. Avšak v rozhlase (v tom čase práve deformovanom politickou mocou) jej chýbalo bezpečné zázemie pre nerušenú tvorivú prácu. Radšej prijala ponuku na post stredoškolskej profesorky v Štátnom stenografickom ústave v Bratislave.
Neskôr dva roky bola redaktorkou vo firme HTC a následne až do dôchodku mala slobodné povolanie. Popri zamestnaní sa vypracovala na pozície vrcholovej kabínkovej tlmočníčky, taktiež súdnej prekladateľky taliančiny. Ako politicky nezaangažovaná profesionálka tlmočila predsedom parlamentov a vlád, prezidentovi, pápežovi Jánovi Pavlovi II., mnohým ministrom, niekoľkým vatikánskym i obom našim kardinálom. Zomrela 18. 3. 2016 v Bratislave.
Autor: MARIÁN JURČÁK
