Pútavé, prekvapujúce i kuriózne fotomomentky v podaní Jána Viazaničku a Borisa Németha na výstave KRAJINA/Premeny Slovenska nadchnú aj najnáročnejšieho priaznivca dokumentárnej fotografie s krajinárskou tematikou.
Dvojica popredných slovenských fotografov rozpútala až do 30. septembra v Galérii M. A. Bazovského cestovateľskú prehliadku naprieč celým Slovenskom prostredníctvom veľkoformátových farebných snímok s neopakovateľným obsahom.
Ironické podtóny nechýbajú na žiadnej z nich.
Námety, ktoré prekvapia každého návštevníka
S fotoaparátom, ktorý s Jánom Viazaničkom a Borisom Némethom doslova zrástol, dokážu obaja zachytiť symbolické momenty, ktoré si nevšimnete a nezaregistrujete ani bežným okom.
Ruiny bývalého Eurocampu pod Vysokými Tatrami a v pozadí majestátne hory,
“„Veľa ľudí si myslí, že všetko funguje. My ten pocit nemáme. My práve na to chceme poukázať,“
„
neprehľadná záplava balónov na Levickom jarmoku a medzi nimi značka prikázaný smer jazdy, socha orla s odbitým zobákom a za ním tatranské štíty, obrovský kameňolom v Šútove a v ňom jediná opaľujúca sa žena, tropické maľby na betónovom múre kúpaliska v Štúrove a pred nimi kontajner, či hrob s pochovaným Klementom Surovým v kompozícii s veľkým krížom a drôtmi vysokého napätia.
Oči fotografov vidia svet iným vnímaním ako väčšina ľudí. Preto sú ich zábery také nevšedné a očarujúce.
„Krajina je vo fotografiách Jána Viazaničku a Borisa Németha premenlivou hodnotou, v ktorej dominuje stopa človeka. Zároveň je to spomienka na miesta, kde sme niečo zažili, kam nás ženie túžba ísť a vidieť niečo nové,“ povedala kurátorka výstavy Miriam Petráňová.
Dramatické chvíľky v rozvášnených davoch
Autori obnažujú samotný pojem krajiny a zachytávajú ju v novom tisícročí.
Sledujú, ako sa mení s pribúdajúcou populáciou, ktorá si privlastňuje životný priestor tých, ktorí sa nevedia brániť.
FOTO: Trenčania učia Slovákov, ako s deťmi za lacno precestovať svet Čítajte „S fotoaparátom všade nechodím. Skôr fotím cielene. Hľadám neustále dobrý záber. Musím sa vždy veľmi sústrediť. Preto iba máloktoré snímky vznikli úplnou náhodou. Rád chodím fotiť aj na vopred vytypované miesta,“ prezradil fotograf Ján Viazanička.
Vybrať z desaťtisícov záberov na výstavu iba minivzorku z nich je pre autora vždy problém. Inak to nebolo ani v prípade Jána Viazaničku.
„Veľmi nám pomohla pri výbere záberov kurátorka Miriam Petráňová. Bola to strašná práca, s ktorou sa vynikajúco popasovala a nenechala to na nás,“ usmial sa fotograf.
Najdramatickejšie chvíľky zažil na športoviskách medzi fanúšikmi či na politických mítingoch, keď fotografoval rozvášnené davy s odlišnými názormi. Fyzicky ho však, našťastie, nikto nenapadol.
„Ľudia sú nervózni viac a viac. Čím ďalej sa chcú menej fotiť, hoci záberov na sociálnych sieťach publikujú nekonečné množstvo. Stávajú sa aj nepríjemné situácie,“ potvrdil.
Posielajú nečakané pozdravy zo Slovenska
Ján Viazanička nechcel zábermi nikdy škandalizovať alebo bulvarizovať. Kritickým chvíľam sa však v určitých momentoch nevyhol.
„Dostaneme sa do situácie, keď niekto niečo zlé robí. Napríklad, nemá povolenie na stavbu domu. Vtedy sú ľudia nervózni, že prečo fotíme. Ja ale fotím to, čo vidím,“ vysvetlil.
Kritickým okom vidí dnešnú spoločnosť v symbióze s krajinou aj kurátorka výstavy.
„S hrdosťou sa vytrepeme na kopce, ideálne na tie, kde nás čaká dobrá káva a pohostenie. Ilúzie šťastných dedín vytlačili informačné tabule, ktoré nám radia, kde si môžeme dať lacno niečo do žalúdka. Krajinu prílišnou činnosťou aj nezáujmom pretvárame na vlastný obraz,“ prízvukovala Petráňová.
Práve tieto momenty dávajú vystavujúcim fotografom množstvo motívov na zaujímavé zábery.
Príroda bojujúca s nekonečnými diaľnicami, monumentálne oslavné sochy v predmestiach veľkých miest, nedostavané chátrajúce domy či zničené turistické centrá, ktoré v minulosti praskali vo švíkoch zachytené zábermi skúsených autorov to len dosvedčujú.
V projekte Krajina nám odovzdávajú pozdrav zo Slovenska meniaceho sa na obraz svojho človeka.
Ironický pohľad na krajinu
Dokumentaristické zábery s nečakanými momentmi navodzujú dojem, že aj Boris Németh sa s fotoaparátom na pleci nepohne ani jeden meter.
Pohoda mení predaj e-ticketov, zavádza vstupné pre deti od šesť rokov Čítajte „Pre mňa je výhodou to, že fotografujem pre noviny. To ma udržuje v neustálej reakcii na to, čo vidím. Vystavené fotografie však vznikli cielene. Účasťou na akciách, projektoch či pochodoch. Tým, že robím pre noviny, zúčastňoval som sa aj podujatí, na ktoré sa človek bežne nedostane,“ podotkol Németh.
Desať rokov sa autorsky venuje fotografovaniu Slovenska. Tentokrát sa rozhodol pre dokumenty z krajiny. Je to pre neho najzaujímavejšia téma. Krajinu, v ktorej žije, výborne pozná.
Odzrkadľuje sa to aj v jeho záberoch. V záberoch sa rozhodol využiť ironický pohľad na nefunkčnosť mnohých vecí, ktoré si mnohí nevšimnú.
„Veľa ľudí si myslí, že všetko funguje. My ten pocit nemáme. My práve na to chceme poukázať,“ povedal Boris Németh.
Fotografický projekt chápe ako knihu s úvodom, jadrom a záverom. Každá kniha by človeku mala niečo dať a ponúknuť.
„Fotografia je informácia. Každý má svoje zážitky a skúsenosti. A snažíme sa o to, aby si z každého záberu na výstave človek niečo odniesol,“ dodal Boris Németh.
