K eď som ledva šestnásťročného Michala Kaščáka videl prvý raz, poskakoval po pódiu ako spevák Bez ladu a skladupred skupinou Michaela Kocába Pražský výběr v košickom Dome umenia v roku 1988. Bolo to zjavenie. A dôkaz, že mreže socializmu sú už riadne zhrdzavené.
Dnes je Michal Kaščák nositeľom Radu Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj kultúry. Znie to pateticky, ale jeho to nezmenilo. Stále je presvedčený, že žiť sa dá aj slušne.
Aký zmysel má kultúra v dnešnej demokraticky sa tváriacej spoločnosti?
"To je taká vážna otázka ako na štátnice."
Ale skúsme, načo nám je kultúra?
Michal Kaščák (1972)
je synonymom najúspešnejšieho multižánrového umeleckého festivalu na Slovensku Pohoda, ktorý mal svoj prvý ročník v roku 1997. V ostatných rokoch bolo miesto konania festivalu trenčianske letisko pravidelne vypredané.
Sám začínal ako muzikant v trenčianskej alternatívnej skupine Bez ladu a skladu, s ktorou nahral tri albumy. New York Times zaradil skupinu medzi významné hudobné telesá, ktoré pomohli zbaviť moci komunistov.
Neskôr pôsobil aj v zoskupení Neuropaa momentálne príležitostne vystupuje so skupinou VBPS.
"Môžem hovoriť za seba, nechcem hovoriť nejaké frázy o tom, načo je nám všetkým kultúra, celému ľudstvu. Kultúra nás – aj v tom širšom, aj užšom zmysle – ako ľudí oddeľuje od zvyšku sveta. Takže kultúra je, prirodzene, znakom toho, čo znamená človek. Možno to vyznieva vážne a pateticky, ale vnímam to tak. A kultúra v zmysle umenia výnimočne obohacuje život."
A aký by mal byť prirodzený vzťah štátu a kultúry?
"V prvom rade by politici mali vytvárať podmienky na to, aby sa kultúra mohla realizovať čo najslobodnejšie. To považujem za hlavnú úlohu štátu voči kultúre."
Čo to znamená konkrétne?
"Klásť čo najmenej prekážok, v ideálnom prípade neklásť žiadne prekážky. Veľa prekážok sme od čias socializmu zrušili, muzikanti si pamätajú prehrávky, povoľovačky, zriaďovateľov. Ale aj ekonomicky by mal byť štát nastavený tak, aby sa aj kultúra mohla živiť čo najviac sama a aby čo najmenej závisela od rozpočtov, štátnych dotácií, štátnych fondov. Aby sa o kultúru čo najviac vedeli postarať jednotlivé komunity."
To znie celkom idealisticky. Jestvuje nejaký krok, ktorý by to mohol zlepšiť?
"Ako jeden z najväčších problémov vidím dodnes nevyriešený sponzorský zákon. Napríklad náš festival Pohoda má veľa komerčných partnerov, ktorých riešime ako reklamných partnerov, hoci by radi boli sponzormi či mecenášmi, ako to býva bežné v mnohých európskych krajinách. Samozrejme, aj nástroje ako dane, DPH a ďalšie nástroje chodu štátu by mali byť čo najústretovejšie k tým, ktorí robia kultúru a podporujú kultúrne dianie.
Kultúra nie je výhodný biznis, samozrejme, sú časti kultúry, ktoré ako biznis fungujú, ale väčšina kultúry nestojí na princípoch biznisu a zisku. Myslím si, že je lepšie vytvárať podmienky na to, aby kultúra fungovala samostatne, než také pravidlá, podľa ktorých funguje kultúra ako závislá od štátu."
Za posledné roky vznikli fondy na podporu umenia, ktoré sa tvária ako samostatné, ale napriek tomu sú to štátne fondy, ktoré ovplyvňujú fungovanie umenia za štátne peniaze. Toto nie je správna cesta?
"Samotné fondy sú ako myšlienka dobrý krok, lebo to nie sú peniaze späté priamo s ministrom a politikmi. A podľa ideálnej koncepcie by o peniazoch mali rozhodovať ľudia, ktorí sa vyznajú v tom, na čo by mali byť použité. Realita vie byť všelijaká. Samozrejme, sú oblasti kultúry, ktoré peniaze z fondov alebo priamo od štátu potrebujú. Kultúrne pamiatky a ich ochrana, kultúrne dedičstvo.
Možno časť divadiel, hoci časť divadiel vie žiť aj bez priamej podpory štátu, takže môžeme diskutovať, ako podporovať napríklad divadelnú scénu. Nechcem tým vôbec povedať, že treba zrušiť Slovenské národné divadlo, ale diskutovať o financovaní divadiel by sa dalo. Totálnu závislosť od ministerstva nikomu nezávidím."
Fondy zaviedol dlhoročný minister kultúry Marek Maďarič.
