LUBINA. V auguste sme si pripomenuli už 74. výročie SNP a uctili si pamiatku tých, ktorí v boji proti okupantom, za slobodu nášho národa, položili to najcennejšie – svoj život.
Pravidelne sa podujatie začína položením venca k domu, v ktorom žil kpt. Miloš Uher – veliteľ partizánskeho oddielu Hurban. Pietna spomienka sa uskutočnila kladením vencov pri pamätníku na vrchu Roh, kde je kpt. Miloš Uher pochovaný a spolu s ním aj 44 sovietskych a československých partizánov.

Nikto z nich nebojoval pre slávu, preto, aby vošiel do dejín, na stránky učebníc a mal postavený pamätník. Bojovali za slobodu, za slobodný šťastný život svojich detí, za svoju rodnú reč, za svoje presvedčenie. Na šírenie odkazu SNP a interpretáciu histórie slúžia práve tieto spomienkové podujatia.
Je veľmi smutným poznaním, že sa ich z roka na rok zúčastňuje menší počet ľudí. Oveľa horšie však vyznieva skutočnosť, že je to prejav neúcty voči našim predkom, voči ich hrdinským činom a histórii, prejav nevďačnosti, absencia hrdosti alebo, skrátka, nezáujem. Pritom kpt. Miloš Uher by iste radšej videl rásť svoju malú dcérku Zorku, jeho druhovia by radšej boli zostarli po boku svojich žien, tešiac sa zo svojich detí, vnúčat.

Nebolo im to osudom dopriate. Ale nám áno. My žijeme slobodný život aj vďaka nim vo svojej vlasti. Rozprávame ľubozvučnou slovenčinou, slobodne pracujeme, vyjadrujeme svoj názor, svoje presvedčenie. Sme to my, kto sme nositeľmi odkazu našich predkov a závisí od nás, ako s týmto odkazom naložíme.
Budúci rok nás čaká okrúhle 75. výročie. Počet žijúcich účastníkov SNP je z roka na rok nižší. Mnohí z nich sa tohto výročia, žiaľ, nedožijú. „Štafetu“ šírenia odkazu SNP sme mali prebrať už dávno. Či sa tak stalo, ukáže blízka budúcnosť.
Autor: SIMONA ŠTEPANOVICOVÁ