Nedeľa, 25. október, 2020 | Meniny má AurelKrížovkyKrížovky

Na steny sme maľovali: Rusi, domov!

S pištoľou nabitou „poplašákmi“ chcel v roku 1968 Novomešťan Karol Hlávka vyhnať okupantov z jeho milovaného mesta.

Karol Hlávka. Karol Hlávka. (Zdroj: FOTO: M. ŠIMOVEC)

NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Najskôr si myslel, že v diaľke počuje traktory, ktoré orú polia za mestom. Silnejúce zvuky mu pripomínali aj mocný hrmot vlakov prechádzajúcich mestom. Precitnutie bolo však kruté.

Zvuky sa blížili viac a viac do centra mesta. Už onedlho oceľové pásy tankov „spojeneckých“ armád trhali rozhorúčený asfalt pred novomestskými kasárňami.

Do vrecka nohavíc skryl pištoľ na poplašné náboje a vydal sa na námestie. Rebelantská duša vtedy 13-ročného Novomešťana Karola Hlávku sa rozhodla brániť svoje mesto. Dnes 63-ročný scenárista a spisovateľ Karol Hlávka na rok 1968 reaguje, ako by sa udial včera.

Skryť Vypnúť reklamu

Karol, aký to bol pocit dospievajúceho chlapca, keď zrazu okolo neho začali premávať tanky a obrnené transportéry?
– Bol to pocit očakávania, čo sa bude ďalej diať. Otec skoro ráno vstával na vlak, ktorým dochádzal z Nového Mesta nad Váhom do Trenčína do práce. Už vtedy sme z rádia začuli prvé informácie, čo sa deje. Skutočne som mal pocit, že sa začína 3. svetová vojna, ktorou nás strašili aj v škole. Trénovali nás, ako si ľahnúť v prípade atómového výbuchu. Otec i mama išli do práce a ja som ostal s babkou a s dedkom doma.

Prečítajte si tiež: Učiteľ zachraňuje hrad Hrušov. Pomáhajú mu žiaci i manželka Čítajte 

Čo ste robili ako prvé v napätej situácii, ktorá práve štartovala hektické obdobie roku 1968?
– Dedko s babkou zažili vojnu, a tak ich prvá myšlienka bola pochopiteľná: treba vytvoriť potravinové zásoby. Zobral som tašku a na bicykli vyrazil do „céčky“, ktorá bola oproti kasárňam. Bola to jedna z prvých samoobslúh v meste s košíkmi, hotová Amerika. Bol horúci deň a krátko predtým sme sa vrátili z dovolenky v Opatovskej doline. Zhodou okolností som si odtiaľ priniesol pištoľ na poplašné náboje. Bola ako naozajstná. Daroval mi ju minister Dubčekovej vlády z Prahy, ktorý bol tiež na dovolenke pri Opatovej.

Vyzbrojili ste sa „poplašákmi“ a vaša chlapčenská nátura mala pocit, že zaženiete nepriateľské vojská?
– Áno. Tak to bolo. Chodil som po meste a mal pocit, že vojakov možno zaženiem. Pocity mi hovorili: bojovať. Strach som nemal. Len som čakal, čo sa udeje. Pred samoobsluhou sa mi nechcelo čakať. Už sa tam nahrnula kopa Novomešťanov, ktorí chceli nakupovať zásoby potravín.

Do Nového Mesta nad Váhom sa v tom čase už dostávali vojaci „spojeneckých“ armád.
– Dunivé zvuky v pozadí čoraz silneli. Začali nalietavať prvé helikoptéry. Mali príkaz lietať nízko nad mestom, aby vyvolali v obyvateľstve pocit strachu. Onedlho sa pri kasárňach začali valiť tanky. Bolo to presne na križovatke, kde stál aj obchod s potravinami. Po tankoch ostávala v asfalte rozrytá spúšť. Niektorí dôstojníci sa postavili proti vpusteniu vojsk a bránu nechali zavretú. Onedlho prvý z tankov prerazil masívnu bránu. Hlavne tankov namierili na okolité kasárenské budovy. Rebelov z radov dôstojníkov potom vyhodili z armády. Veľa ľudí na odpor doplatilo.

V kasárňach boli narukovaní vojaci v základnej službe. Sústredení tam boli predovšetkým študenti spojovacieho učilišťa, ktoré malo už vtedy tradíciu.
– To boli mladučkí chalani bez zbraní. Ešte takí dorastajúci zasrani. Iba o pár rokov starší ako ja. Ako strapce hrozna neveriacky pozerali do hlavní tankov, ktoré mierili na ich ubytovne. Išlo z toho veľké nebezpečie. Zo začiatku sa zdržovali cudzí vojaci predovšetkým v kasárňach. Najskôr tam dorazili maďarskí vojaci. To boli mladí osemnásť – devätnásťroční záklaďáci. Potom prišli Rusi, ktorí sa usídlili najmä vo vojenských skladoch.

Skryť Vypnúť reklamu
Prečítajte si tiež: Na slovensko-moravskom pomedzí vás privíta nádherný veterný mlyn Čítajte 

Mali ste pocit, že Novomešťania budú nejakým spôsobom vzdorovať príchodu vojsk?
– Moja chlapčenská hlava si myslela, že Novomešťania sa postavia proti tým vojakom. Očakával som hrdinstvo, ale každý bol ticho. Akurát jeden pán kričal na našich vojakov v kasárňach: Necháte sa vystrieľať ako vrabce? Čo čakáte? Urobte niečo. To ste československí vojaci? Cudzí vojak strhol z pleca samopal a hlavňou namieril na toho rebela. Chlapík si odpľul a otočil sa. Odkráčal smerom do sídliska a ja za ním na bicykli. Chcel som mu odovzdať svoju pištoľ na poplašáky. Imponovala mi jeho smelosť a odvaha. Povedal mi: Dubček skončil a my s ním. Utekaj radšej domov. A pištoľ radšej zahoď, sú schopní všetkého.

Ovládol vás strach?
– Bolo to skôr ohromenie a akási fascinácia z obrovskej techniky, ktorá dokáže ničiť. A zrazu sa mestom valili tanky, obrnené transportéry a nad hlavami neustále helikoptéry. Do toho vojaci s nabitými samopalmi. A ja s tým malým „poplašákom“ vo vrecku nohavíc. Zrazu som pochopil svoje miesto na tomto svete (smiech). My sme stáli na chodníku a vojaci s nabitými zbraňami meter od nás. Keď som videl, ako namierili samopalom na hruď jedného z rebelov, pochopil som, že s týmto sa asi nebude dať čo robiť. Rádiá vyzývali, aby občania zachovali v mestách kľud.

Ako reagovali vaši rodičia? Hovorili vám, ako sa máte v kritických dňoch okupácie správať?
– Vládla taká zvláštna atmosféra. Už sa hovorilo, že prídu Rusi. Vyšlo Dvetisíc slov a už vtedy sa šušotalo, že na každé slovo dorazí jeden tank. Že to je už na Rusov priveľa. Už vedeli, že budeme zrejme inklinovať k západu a môže sa rozpadnúť celý ich systém. Otec hovoril, že Rusi to tak nenechajú. Vedel, že to nie je žiadna „sranda“.

Vy ste patrili už v tých časoch k novomestským rebelom.
– Partia chalanov sme chodili s kýbľom a farbami a na steny maľovali: Rusi, domov! Potom sme utekali. Po jednej zo skupiniek vyštartoval aj tank. Mieril na nich. Nikto netušil, či po nich nevystrelí.

Pražská jar a rok 1968 otvárali Československu novú cestu. Zavládla skepsa po potlačení obrodného hnutia? Rozdelili sa tábory ľudí na skupiny, ktoré boli za a proti vstupu vojsk do Československa?
– Táto udalosť poznačila môj život na ďalšie desaťročia. Ja som si nepamätal nejaké ideologické pozadie, ale skôr atmosféru tých dní v Novom Meste nad Váhom. Naša rodina bola kresťansky založená. Do kostola sme potom museli chodiť kadejakými zadnými uličkami tajne. Pred bránou stávali „sliediči“ a zapisovali, kto do kostola ide. Za Dubčeka to bolo zrazu bezproblémové. Za Dubčeka padol z ľudí strach. Bolo cítiť uvoľnenie aj v našom meste.

Naozaj to bol taký zvrat v živote ľudí počas krátkeho úspešného Dubčekovho obdobia?
– Bolo to cítiť. Ľudia sa stretávali, omnoho viac sa rozprávali. Prišla americká móda, texasky, dlhé vlasy, dievčatá v minisukniach, na námestí sa hrávalo na gitarách. To predtým možné nebolo. Mňa ako pubertiaka naplno zasiahla atmosféra voľnosti, nádeje a slobody. Rýchlo to skončilo a absolútne sa obrátilo. Trápilo ma, že mnohí ľudia veľmi otočili. Doba ma sklamala na 20 – 30 rokov. Doba a svet pokrytectva. Učitelia nám zrazu zozbierali učebnice a vytrhali z nich strany. Vytrhali spisovateľov a pokrokových ľudí, z ktorých sa zrazu stali nepriatelia nastoleného režimu.

Skryť Vypnúť reklamu
Prečítajte si tiež: V útulku v Novom Meste nad Váhom otrávili jedom už štyroch psov Čítajte 

Stretli ste sa s Alexandrom Dubčekom aj v tomto hektickom období?
– S Dubčekom som sa stretol niekoľkokrát. V úplne rozličných situáciach. Dubček mal v Novom Meste nad Váhom v rodinnom dome tetu v blízkosti ulice, v ktorej som býval. Bol tu tesne predtým, ako prišli Maďari a Rusi. Dav nadšených ľudí ho čakal pri tomto dome. Ľudia ho milovali. A druhé stretnutie bolo náhodné. V roku 1970 som sedel v pohostinstve Plešivec. Dubček vošiel dnu a stále bol sledovaný. Čašník ho zo strachu nechcel ani obslúžiť. Vstali sme a povedali: Dobrý deň, pán Dubček. Tajných sme sa nebáli. Odpovedal: Dobrý deň, chlapci. Potom som ho počas Nežnej revolúcie v roku 1989 vozil do Nového Mesta nad Váhom na tribúnu.

Zmenilo sa aj správanie ľudí, ktorí pocítili zrazu nečakanú slobodu? Tá im bola onedlho stopnutá.
– Už onedlho po príchode vojsk sa skutočne všetko zmenilo. Celá slobodná atmosféra skončila. Razie robili policajti pred kinom. Pochytali nás, zbili. Len preto, že sme mali dlhé vlasy. Odviezli nás k holičovi. Bolo to ponižujúce. Všetko čo bolo americké, bolo zlé a zakazované. O to viac sa nám to páčilo. Vo mne už od študentských čias začali rásť potreby emigrácie. O pár rokov neskôr som obdivoval chartistov. Túžil som po slobode. Keď som sa ako 23-ročný dostal do Francúzska, bol pre mňa strašný pohľad na tie ostnaté drôty a vlčiakov, ktoré nás oddeľovali od demokratických krajín. Vtedy som pochopil, že nie západ, ale my sme za železnou oponou.

Napriek tomu ste na západe nikdy nezostali. Aj keď možností emigrovať bolo niekoľko.
– Pri predstave, že by otca vyhodili z práce a poznačil by som tým celú rodinu, tak som to nedokázal. Študoval som filmárčinu a obdivoval Miloša Formana, že to urobil. Vyčítal som si, že nemám guráž pretrhnúť city k ľuďom, ku krajine i k mestu, ktoré som mal veľmi rád. Mal som tu rodičov, kamarátov. Nebol som schopný to urobiť. Ale nenávidel som z celej duše stále tu schizofréniu režimu, ktorá tu po roku 1968 zavládla. Iní ľudia si to však chválili, pretože boli omnoho väčšie sociálne istoty, ako sú teraz.

Vaše spomienky sú výnimočne silné. Váš citový svet pozerá na rok 1968 úplne z iného pohľadu. V súčasnosti robíte všetko preto, aby vznikol celovečerný film z tejto doby. Chystáte aj román Ľudská tvár.
– Túžim po natočení veľkofilmu. Veď Dubčeka poznajú aj v Amerike. Pražská jar je aj synonymom túžby národa po slobode a rezonuje v celej Európe. Vznikal model, ktorý dnes mierne pripomínajú štáty v Škandinávii. Dnes je u nás gangsterský kapitalizmus. Ide iba o konzum. Dostali sme sa do ďalšieho extrému. Československý pokus 1968 bol niečo špeciálne. Preto si zaslúži sfilmovanie.

Vy ste ohľadom vzniku filmu iniciovali už stretnutia so špičkovými svetovými tvorcami.
– Svetová kinematografia o túto tému záujem má. V Nürnbergu som sa stretol so svetoznámym ruským režisérom Andrejom Končalovským, ktorý prerazil aj v Hollywoode. Spolupracoval na tvorbe literárnej časti. Mňa veľmi zaujímal aj jeho ruský pohľad na túto udalosť. Zaujímali ma názory zo všetkých strán, ktoré sa podieľali na okupácii. Preto som oslovil Rusov, Poliakov i Maďarov. Umeleckú záštitu nad projektom prevzal poľský režisér Krzysztof Zanussi.

Aký je stav filmových príprav v súčasnosti?
– Posúva sa to dobre. Napísal som námet, filmovú poviedku s názvom Ľudská tvár. Predo mnou je náročný projekt, ale ten film si dokáže na seba určite zarobiť. Bude sa snažiť zobraziť túžbu českého a slovenského národa po slobode, ktorá bola zastavená a paralyzovaná. A nastala schizofrénia spoločnosti. Mojimi hlavnými filmovými osobnosťami sú Dubček a Brežnev, osobnosti, ktoré osudové okolnosti tlačili a pritlačili k stretu.

Pri predstavách o vzniku filmu vám pomáha aj generál Naďovič, ktorý sa výraznou mierou zaslúžil o odchod sovietskych vojsk z Československa.
– Generál Svetozár Naďovič bol jedným z tých, ktorí mali na starosti odsun sovietskych vojsk. Spolupracoval vtedy veľmi s Michaelom Kocábom. Oblúk okupácie sa ku mne takto dostáva opäť. Pravidelne sa stretávame. Je veľmi nápomocný v tom, aby sa tento projekt zrealizoval. Vo Varšave priamo jednal aj s režisérom Krzysztofom Zanussim, čo nám pomohlo.
(Práve päť dní pred 50. výročím sa na hlavnej spolupráci definitívne dohodli s chorvátskym režisérom Lordanom Zafranovičom. pozn.red.)

V čom je náš dnešný svet iný ako ten, v ktorom sa na zlome dejín v roku 1968 ocitlo Československo?
– Mali by sme do politiky opäť dostať ľudskosť, ktorú predstavoval Alexander Dubček. Jemu ľudia verili. Verili jeho ľudskej tvári. Z neho to až vyžarovalo. Oproti tým kamenným ksichtom, ktoré boli pred a po ňom v našej politike. Zrazu komunista skákal z veže do bazéna. To bolo v tej dobe veľmi nezvyčajné. Jeho snom bola spravodlivá spoločnosť. Cítil veľmi sociálne, nehral to. Bol autentický, nemal rád nespravodlivosť. Sociálne istoty boli pre neho mocným predpokladom slobody duše.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  3. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  4. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  5. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  6. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  8. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  9. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  10. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  1. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  2. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  3. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  4. Svet môžeme zlepšiť dobrými skutkami
  5. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  6. Najnovšie technológie a inovácie na Gemeri? Normálka
  7. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  8. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  9. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  10. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  1. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 19 479
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 15 988
  3. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 13 247
  4. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 390
  5. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 11 750
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 055
  7. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 997
  8. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 069
  9. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 9 901
  10. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 9 893
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Trenčín - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Trenčín

Spoplatnenie na Juhu pomohlo len čiastočne, niekde problémy zostali

O tom, ako sa počas prvých týždňov od spoplatnenia parkovania na najväčšom trenčianskom sídlisku Juh zmenila situácia na cestách, sme sa rozprávali s hovorkyňou Trenčína Erikou Ságovou.

Parkovací automat na sídlisku Juh.

FOTO: Novorodenci z trenčianskej a myjavskej pôrodnice

Prinášame vám prehľad novorodeniatok, ktoré sme odfotili v trenčianskej a myjavskej pôrodnici. Ich fotky boli zverejnené v MY Trenčianskych novinách.

Novorodenci.

Trenčania bezzubí. V Trnave prehrali gólmi zo záveru zápasu

Zverenci Stijna Vrevena majú na konte iba jediné víťazstvo.

Ilustračná fotografia.

Mŕtvy muž otvoril rakvu a vrátil sa domov

Takmer 500 náhlych a najmä tragických úmrtí zachytil v Čiernej kronike 1770 – 1900 z Nového Mesta nad Váhom a okolia Jaroslav Kukuča z Bošáce.

Posledná cesta zosnulých v minulosti

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Koronavírus na Orave: V sobotu zachytili 1600 pozitívnych prípadov (minúta po minúte)

Na Orave bol o celoplošné testovanie na Covid-19 opäť záujem.

Nemocnica v Nitre má 104 infikovaných zamestnancov

Reprofilizovaných je už 92 lôžok. Na Zobor zatiaľ preložili trinásť ľudí, ktorí potrebujú doliečenie.

Prípravy na Kysuciach v plnom prúde, testovať sa bude aj v reštaurácii či v kolkárni

Sme na jednej lodi, musíme sa zomknúť, hovorí starosta Čierneho.

V Lučenci hľadajú posily do tímov v celoplošnom testovaní, denná odmena je 70 eur

Záujemcovia sa môžu hlásiť do pondelka 26. októbra do 9.00 hod.

Už ste čítali?