NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Horúci august 1968. A nebolo to len slnečným počasím, ktoré rozpálilo asfaltové ulice Nového Mesta nad Váhom.
Ako čerstvo narodené februárové dieťa krízového roku si na august 1968 pamätám iba z rozprávania milovaných ľudí. Z rozprávania mamy a otca.
V auguste 1968 som mal iba pol roka. Chlapča, ktoré politické súvislosti začalo chápať až o pár rokov neskôr.
Z maďarských vojakov išiel strach
Téma, ktorá u nás ani za socializmu nebola nikdy tabu. Akurát ostala medzi stenami nášho bytu a medzi šiestimi očami.
Otec, mama a ja. Ako polročný som vyvaľoval oči z kočíka, keď ma mama viezla okolo kasární z návštevy starých rodičov. Z Ulice 1. mája na vtedajšiu Javorinskú, kde sme bývali, to bolo iba kúsok.
A takmer celá cesta medzi dvoma obydliami sa tiahla povedľa kasárenských múrov a nekonečného plota. V plote boli miesta, ktorými bolo vidieť. Dnu a von.
Nikdy nezabudnem, keď na tie okupačné dni spomínala mama. Pri plote mala vždy veľký strach.
Ján Žitňan: Hviezdu sme zhodili na kopu uhlia Čítajte „Boli veľmi mladí, špinaví a veľmi chudí. Akoby poriadne ani nejedli. Museli byť hladní. Z maďarských vojakov, ktorí po okupácii Československa spojeneckými vojskami obsadili ako prví spojovacie učilište a kasárne, išla hrôza. Pozerali na každého, kto prešiel okolo plota a v každom videli najväčšieho nepriateľa. Samopal vždy pripravený,“ spomínala mama.
A vždy vravela aj o Sunari, ktorý poznal tajomstvo materského mlieka. Dovtedy bežnej veci zrazu nebolo. A dni bez Sunaru boli pre mňa vtedy určite strašidelné.
Nebyť známostí, mama by sa v roku 1968 po Sunar nebola ani dostala.
Áno, priznávam. Zohnala ho pod pultom od známeho, ktorý pracoval v lekárni. Ten jej ho odložil. Ale to nie je spomienka, ktorá by bola najhoršia.
Mamu dlhé roky desil mrazivý pohľad toho bezmenného mladého maďarského vojaka so samopalom a bodákom.
Pohľad na ňu a potom do kočíka, v ktorom som sa viezol. Od vojaka, ktorému nikto z Novomešťanov nikdy neublížil. A predsa bol taký.
„Z jeho očí išiel veľmi zlý pohľad. Studený, drsný, nepríjemný. Plný zloby. Mala som pocit, že nás očami chce oboch prebodnúť. Bála som sa o teba. Mal si pol roka a bol úplne bezbranný. A z očí maďarského vojaka šla nenávisť,“ spomínala mama.
Mimoriadne vydania novín opatrujem dodnes
A otec? Antikomunista ako zo slovníka. Keď som začal chodiť do školy, názorový mix sa čoraz zväčšoval. Čím som bol väčší, tým viac.
V škole do nás vo vyšších ročníkoch hustili poučenie z krízového obdobia a rozprávali o normalizácii zo zlého stavu, ktorý mal Dubček a jeho oddaní vyvolať akousi ľudskou tvárou.
Po príchode vojsk strhli z Trenčianskeho hradu hviezdu Čítajte Aj tak som tomu moc neveril, čo nám v škole tvrdili. Potajme som totiž objavil skrýšu, v ktorej otec skrýval noviny odložené z krízového roku 1968.
Mám ich doma dodnes. A stálo to tam čierne na bielom.
A bolo tam, samozrejme, napísané niečo úplne, ale úplne iné, ako to, čo nám tvrdili v škole.
Ako dobre, že otec tie noviny odložil a nikdy nevyhodil. Boli skryté v šuplíku s dvo-jitým dnom doma pod obývacou stenou.
Taký malý drevený „sejf“. A tak som tie noviny po päťdesiatich rokoch oprášil.
Dvojstranové mimoriadne vydanie Trenčianskych novín z 24. augusta 1968 a titulky v ňom: Za Dubčeka, za Svobodu, Nesklamte ich, Nech žije Dubček!, Pozor pred falošnými prorokmi. A o dva dni neskôr ďalšie mimoriadne vydanie Trenčianskych novín.
Píše sa 26. august 1968 a ja sa po rokoch vraciam k témam: Ideme s Vami, Alexander Dubček!, V pevnej jednote, Oddanosť Dubčekovi, Zachovajme kľud, rozvahu, ro-zum a nenechajme sa vyprovokovať!, či Zdanlivý kľud na vidieku, „Dôkazy“ kontrarevolúcie.
Vtedy populárny západoslovenský Hlas ľudu vyšiel mimoriadne dokonca v nedeľu 25. augusta 1968. A titulky dvojstranovej tlače hovoria za všetko. Veríme vám, verte nám!!! Výzva všetkým občanom nášho kraja, Buďme disciplinovaní pri nákupe potravín!
Najprv ho vyzývali, aby cvakal. Neskôr sa báli Čítajte A zažltnutá Pravda z nedele 25. augusta mi len dotvára obraz toho, čo sa stalo v roku, keď som sa narodil: Uznávame iba prvého tajomníka Alexandra Dubčeka. Uznávame iba jediného prezidenta Ludvíka Svobodu. Ľud žiada: naši predstavitelia, príďte domov!
A tak potom verte tomu, čo vás učili v škole. Hoci som mal v auguste 1968 iba pol roka, bol som o pár rokov neskôr podkutý politicky zo všetkých strán.
Vďaka rodičom, ktorým som skutočne veril, ako to naozaj bolo.
Napriek tomu, o čom ma presviedčali v škole. Neúspešne. Vieru v názor rodičov nezlomil dodnes vo mne nik.
