KUBRÁ. Legendárny slovenský boxer Ján Zachara, olympijský víťaz z roku 1952, bude mať v pondelok 27. augusta 90 rokov.
Bývalý pästiar je tak najstarším žijúcim Slovákom, ktorý získal olympijské zlato.
O Jánovi Zacharovi mnohí hovoria pre jeho nižší vzrast ako o malom veľkom mužovi slovenského boxu. V roku 1952 vybojoval na olympijských hrách v Helsinkách zlatú medailu v hmotnostnej kategórii do 57 kilogramov.
O štyri roky neskôr sa v Melbourne prebojoval do olympijského štvrťfinále. Je dvojnásobným majstrom Slovenska a v ďalšom priebehu kariéry získal aj štyri tituly československého šampióna.
Boxerská legenda Ján Zachara: Zloba v ringu nemá miesto Čítajte Takmer celú svoju aktívnu športovú kariéru strávil Ján Zachara v bývalej totalitnej Československej socialistickej republike (ČSSR). A tak aj odmena za olympijské zlato zodpovedala dobe a krajine, v ktorej žil a ktorú úspešne reprezentoval. Za zlatú medailu oficiálne dostal tri metre látky, povýšenie na nadporučíka, hodinky a 12 zväzkov Stalinových spisov.
Našťastie mu spolupracovníci z textilnej továrne, v ktorej aj on pracoval, urobili finančnú zbierku, vďaka ktorej dostal 10.500 korún. Za peniaze si kúpil sekretár, lebo v tej dobe ešte neexistovali ucelené obývačky či spálne.
Nahneval ho súdruh
Ani neskôr Ján Zachara veľa nevyťažil zo športového úspechu. Iba raz ho jeden súdruh trochu nahneval.
V rozhovore pre TASR z roku 2010 si takto zaspomínal: "Keď mi ochorela manželka, býval som v domčeku, kde sa dalo kúriť iba drevom a uhlím. Mali sme sa však sťahovať do Novej Dubnice a tak som sa nezabezpečoval drevom ani uhlím. Žena potrebovala byť v teple a poradili mi, nech poprosím o odkúpenie zo zásob závodu.
Tamojší súdruh mi však odvrkol, že nech si nemyslím, že keď som olympijský víťaz, tak teraz okolo mňa budú všetci skákať. Vyšiel som von, kde mi svitlo, čo sa môže stať. Vrátil som sa a povedal som mu, že keď sa niečo stane mojej žene alebo deťom, prídem a mu tie fúzy otrhám. Poobede už bolo drevo aj uhlie pred chalupou. Že by som niekedy ťažil z titulu, to v živote nikdy. Neľutujem to však. Moje celoživotné krédo je "ľudská sláva, poľná tráva."
Zachara začínal s futbalom
Ján Záchara sa narodil 27. augusta 1928 v obci Kubrá, v dnešnej mestskej časti Trenčína. Vyrastal v skromných pomeroch. Otec ak nebol nezamestnaný, tak pracoval na píle a matka v trenčianskej textilnej továrni Tiberghienka, neskôr známej ako Merina. Po základnej škole sa vyučil za strojného zámočníka, opravára tkáčskych tkacích strojov.
Vyšla nová kniha o povestiach z nášho regiónu Čítajte Ako malý chlapec začínal Ján Zachara s futbalom, v ktorom sa pre svoj nižší vzrast nevedel medzi vyššími chlapcami presadiť. Okrem futbalového družstva však textilná továreň Tiberghienka podporovala aj boxersky klub. Keď prišiel do klubu, mal 15 rokov a začal sa jeho príbeh boxera.
Do ringu prvýkrát Jána Zachara vstúpil v ešte v čase druhej svetovej vojny v roku 1944. Vďaka svojej útlej postave bol často terčom posmeškov, ale postupne si získal rešpekt u súperov, nie silou a tvrdými údermi, ale rýchlosťou a schopnosťou predvídať údery protivníka. Už o dva roky neskôr v roku 1946 vybojoval titul majstra Slovenska v kategórii do 57 kilogramov.
V tom istom roku si obliekol československý reprezentačný dres na Všeslovanských majstrovstvách v Prahe. Prebojoval sa až do finále, v ktorom boxoval s o dvanásť rokov starším sovietskym šampiónom Levom Segalovičom.
Box je najjemnejší šport, lebo sa robí v rukavičkách
Po pražskom finále prestúpil z trenčianskeho klubu do boxerského oddielu v Partizánskom, kde boxersky dozrieval pod vedením ďalšej legendy slovenského boxu Júliusa Tormu, olympijského víťaza z roku 1948 v kategórii do 67 kilogramov.
Práve na týchto londýnskych OH mal pod piatimi kruhmi debutovať aj mladý Ján Zachara. Napokon do Londýna necestoval. Prednosť vo výprave totiž dostal funkcionár komunistickej strany.
Všetko si Ján Zachara vynahradil na OH v Helsinkách v roku 1952, kde vo finále porazil favorizovaného Taliana Sergia Caprariho a získal zlatú medailu v kategórii do 57 kilogramov.
Štartoval aj na OH v Melbourne v roku 1956, na ktorých sa prebojoval až do štvrťfinále. ČSSR reprezentoval aj na majstrovstvách Európy v rokoch 1949, 1955 a 1959. Po skončení aktívnej kariéry v roku 1959 sa usadil v Dubnici nad Váhom, kde pôsobil ako tréner a pod jeho vedením získalo družstvo boxerov Spartaka SMZ Dubnica tri tituly majstrov Československa (1969, 1971, 1972).
Legenda slovenského boxu Ján Zachara často s úsmevom hovorí, že box je najjemnejší šport, lebo sa robí v rukavičkách. Držiteľ titulu Rytier fair play, ktorý mu udelilo UNESCO, si myslí, že v ringu mu pomohla aj jeho záľuba v tancovaní. Podľa neho polka, valčík, alebo tango, sú vhodné aj pre box.
