POVAŽSKÁ BYSTRICA. Ambróz Gabčo je poľnohospodársky inžinier, dnes už na dôchodku. Jeho veľkou záľubou bolo celý život fotografovanie. Ako skúsený fotograf neskôr dostal aj viaceré ocenenia, je členom viacerých fotografických združení. Okrem iného aj Zväzu slovenských fotografov. S fotoaparátom sa vybral do ulíc mesta, kde žil, aj v roku 1968, keď ním prechádzali ruské vojská. Mal vtedy 35 rokov.
Cestou do práce
Do práce chodieval mladý inžinier Ambróz Gabčo popri Domanižanke. Obvyklou trasou sa vybral aj v to augustové ráno. „Počul som v rozhlase čo sa na Slovensku robí už skoro ráno. Chodil som na siedmu. V meste už bolo dosť živo,“ spomína si pán Gabčo. Cestou do práce

stretol aj suseda, policajta. „Pohádali sme sa. On vstup vojsk obhajoval. Hovoril, že naši štátnici s Dubčekom na čele nevedia, čo by už od dobroty robili. Idú vraj proti Sovietskemu zväzu, aj proti strane,“ spomína si Gabčo s tým, že podľa suseda bolo načase, že prišli opatrenia.
Nepríjemný pocit a únik do úradu
V ten deň mal pri sebe mladý inžinier aj fotoaparát. Vrátil sa poň. Nosil ho najprv z opatrnosti v taške, aby nikto nevedel, čo ide robiť. Až keď bol pred okresným národným výborom (ONV), kde sa zhromaždil veľký dav ľudí, vytiahol ho. Fotografoval všetko, čo sa len dalo. „V dave som zrazu zbadal aj policajta, s ktorým som sa pohádal. Zazdalo sa mi, že dáva pokyn inému policajtovi a pozerel pritom na mňa,“ spomína si pán Gabčo s tým, že sa mu v tom momente možno len niečo zazdalo, no nemal dobrý pocit.
Utekal sa preto schovať do budovy ONV. „Odtiaľ som mal aj lepšiu možnosť fotografovať,“ spomína si. Vybehol až na druhé poschodie a v jedenej z kancelárii mal aj kamarátov, ktorým jeho prítomnosť neprekážala. Postavil sa k oknu a cvak, cvak. Potom sa zase na chvíľu schoval. To sa opakovalo veľakrát. Vďaka tomu zostalo niekoľko čiernobielych spomienok na pohnuté udalosti, ktoré sú dnes vzácnosťou.
Transparenty, nápisy na autách, tanky aj vojaci
Na fotografiách vidieť napríklad ako reční vtedajší predseda ONV, aby upokojil dav či ako ľudia vešajú na protest vstupu vojsk na úrad čiernu vlajku. Okresný úrad bol v tom čase v budove bývalej vojenskej správy a predseda stojí v okne budovy, v ktorej je dnes knižnica.

Na fotografiách vidieť aj ľudí ako podpisujú petíciu proti vstupu vojsk, či rad sediacich mužov, ktorý čaká na ďalšie postupujúce vozidlá. Tiež tanky či vojenské vozidlá obkľúčené davom Považskobystričanov, aj plagáty, ktoré posielajú Rusov domov. A potom hlavu pri hlave, obrovský dav zamestnancov nemocnice, ktorí prišli protestovať.
„Keď ma zbadali kolegovia z práce v okne, odtlačili hlúčik ľudí, aby bolo vidieť na ruských vojenských autách nápisy. Tie tam ľudia narýchlo napísali kriedou,“ hovorí Gabčo. Stálo na nich, že ľudia sú za Dubčeka a Svobodu.
Vraj boli len zvedaví
Väčšina kolegov nabádala v ten pohnutá augustový deň mladého fotografa aby zachatil to, tamto a ešte ono. Aj jeho šéf. „Ako protesty utíchli, chodili za šéfom ľudia, ktorým sa zdalo, že by sa mohli byť na fotografiách, aby zistili, čo s nimi budem robiť,“ spomína si fotograf. Nezaujímali sa však len ľudia od neho z práce. Postupne bola zvedavosť oveľa širšia a zaujímali sa aj ľudia, ktorí boli v rôznych funkciách. „Nikdy sa mi priamo nikto nevyhrážal. Išlo to všetko takou okľukou. Vraj boli len zvedaví,“ dodáva Gabčo.
Mladý fotograf starostlivo uschoval len film. Fotografie urobil až oveľa neskôr. No a svetlo sveta uzreli pre verejnosť na výstave až po roku 1989. A situácia sa opakovala. Niekto mu gratuloval, ďakoval, iný sa hneval.
Potom
Na čierno-bielych záberoch vidieť aj staré mesto. Väčšina budov už dnes nestojí. Zmizla. Považská Bystrica bola zaradená medzi takzvané socialistické mestá, ktoré sa mali celkom prebudovať. Mala byť výstavnou skriňou socializmu.
Ambróz Gabčo si spomína aj na to, ako potom ako nestraník čelil po roku 1968 rôznym prekážkam v práci. Poverovali ho buď veľmi ťažko splniteľnými ak nie nesplniteľnými úlohami. No a v byte mal dokonca aj jedno zariadenie. Tvrdili mu, že mu má pomôcť, ak by sa u nich doma objavil zlodej. Neskôr zistil, že ho odpočúvajú. Ale to už je iná história normalizačných rokov, ktoré prišli po malom záchveve slobody, ktorú ľudia na chvíľu mali.