BÁNOVCE NAD BEBRAVOU. Keď sa má dvadsaťsedemročný freeridový jazdec z Bánoviec predstaviť, urobí to stručne. „Volám sa Jakub Béreš a robím to, čo ma baví – vozím sa na bicykli kade chcem a ako najlepšie viem.“
Béreš robí freeride cyklistiku, ktorá je o jazdení vo voľnom teréne, o skokoch, strmých svahoch.
Freeride súťaží je na svete málo, najväčšia je v Spojených štátoch. Čas pri nich nie je dôležitý.
Od detstva
Obnovu Morového stĺpu na Mierovom námestí dokončili Čítajte Jazdenie ho zaujalo v televízii, keď mal asi dvanásť rokov. Začal jazdiť a pretekať, hoci v iných disciplínach ako freeride.
„Ale veľmi ma to nebavilo, pretože tam ide o to, kto to zíde najrýchlejšie. Keď sa dalo ísť rovno, nešiel som, pretože vedľa sa to dalo zísť zaujímavejšie, napríklad nejaký skok. A tam to začalo,“ spomína.
Podľa Jakuba je tento šport okrem slobody príťažlivý aj po vizuálnej stránke.
„Vždy, keď vznikne dobrá fotka alebo video, tak to k tomu môže pritiahnuť niekoho ďalšieho. Preto to robím a spolupracujem s Andrejom Grznárom z EWIA Production. Keď ešte boli dvaja aj s Pavlom Medovičom, urobili fotku, vďaka ktorej som mohol ísť na týždeň jazdiť do Mexika. Fotky a videá sú dobrá propagácia aj pre Slovensko.“
Inak jazdí hlavne po Európe, Chorvátsku či Rakúsku. V Trenčianskom kraji chodí do Bike parku pri Kálnici, ktorý ho už dlhšie podporuje, alebo do okolitých lomov.
„Ale keď človek chce, spustí sa aj z Inovca,“ smeje sa.
Propagácia je pri tomto športe dôležitá. „Je to aj o tom, aby to videli aj mladší, že keď niečo robím dobre, dá sa za to aj niečo dostať. Či sa tým dá uživiť, neviem. To snáď vedel iba Filip Polc (pozn. reprezentant SR v horskej cyklistike a zjazde), u nás je to so sponzoringom ešte biedne,“ hovorí Béreš, ktorý okrem jazdenia podniká.
Trenčianky vytvárajú puzzle s dôrazom na filozofiu zero waste Čítajte „Beriem to normálne, raz človek prestane. S jazdením to riešim tak, že ak chcem niekam vycestovať, hľadám firmy alebo ľudí, ktorí to môžu podporiť.“ Viackrát už rozprával pred ľuďmi na rôznych podujatiach. Podľa neho ľudia vnímajú extrémne športy zvláštne.
„Keď vidia človeka, ktorý skáče osem alebo pätnásť metrové veci, myslia si, že je to šialené. Ale nevidia ten proces medzi tým, ako sa človek postupne posúva. Veď svetoví jazdci majú normálne rodiny, nikto to nerieši.“
Často sa ho pýtajú napríklad na to, koľko stál jeho bicykel. „Okolo tri a pol tisíc. Kupovať príliš drahé bicykle je hlúposť, je to stále spotrebný tovar,“ hovorí.
Ďalším strašiakom sú pre ľudí možné zranenia. Tomu sa podľa Béreša dá z veľkej časti vyhnúť, ak sa človek nepreceňuje.
„Ja sa radšej posúvam pomalšie, nejazdím to, na čo viem, že nemám. Mal som pár zranení, posunutý krčný stavec, zlomený nos, ale nič vážne, to sa skôr zraním na lyžiach. Používam prilbu a chrániče kolien, všetko ostatné sa zahojí,“ hovorí a dodáva, že na bicykli sú najčastejšie vykĺbené ramená z nárazov. „Je to náročné, finančne, fyzicky aj psychicky. Málokto vie prekonať ten strach.“
Pocit slobody
Keď sa strach prekonať podarí, najväčšou odmenou je pocit slobody.
Muž, ktorý chce namaľovať všetky hrady a zámky na Slovensku Čítajte „Najlepšie je zísť niečo, čo ešte nikto nešiel a dať to čisto a na prvýkrát. Predtým ale treba ešte upraviť trasu, napríklad v lomoch.“ Tento prístup aplikuje aj v živote.
„Dám si cieľ, splním si ho a idem na niečo väčšie, tak ako na bicykli.“ Do budúcna by chcel ísť jazdiť a fotiť do Jordánska či Iránu. „A bol by som rád, keby vznikla nejaká dráha aj v Bánovciach,“ zamýšľa sa.
