Florbal sa do Nemšovej dostal po prvý raz v roku 2002. Ministerstvo kultúry Českej republiky rozbiehalo športový projekt. Zapojili do neho moravské mestečká Valašské Klobouky, Slavičín a Brumov-Bylnice. Na slovenskej strane oslovili Horné Srnie, Pruské a Nemšovú.
„Priniesli nám desať hokejok a tri loptičky,“ spomína na začiatky „otec florabalu“ v Nemšovej Peter Tydlačka.
Vôbec prvý priateľský turnaj sa uskutočnil na jeseň v Hornom Srní. Neskôr vytvorili Karpatskú interligu dievčat, kde okrem slovenských a českých tímov zasiahli do bojov aj poľské družstvá.
Záujemcov o florbal pri riečke Vlára pribúdalo. V roku 2005 vytvorili v Nemšovej ženský klub. Na jeho čele už dlhé roky stojí Peter Tydlačka.

Ako si spomínate na začiatky florbalu v Nemšovej?
– Neboli jednoduché, no postupom času sme mali stále viac dievčat. Za tri roky sme boli pripravení na založenie klubu. Najprv sme mali iba jednu kategóriu. Dievčatá rástli a pribúdali. Na Slovensku sme zo začiatku nemali adekvátnych súperov. Našťastie sa Nemšová nachádza blízko hraníc. V okruhu päťdesiatich kilometrov sa nachádzalo niekoľko moravských klubov, s ktorými sme mohli rozvíjať naše schopnosti.
Ženskému florbalu sa venujete už 16 rokov. Ako ste sa k nemu dostali?
– Nikdy som ho nehrával. Dcérky boli na základnej školy, keď prišla ponuka začať sa ním zaoberať. Pani učiteľka telocviku mala veľa povinností a hľadali niekoho, kto bude ochotný pomôcť. O rok neskôr som už aj trénoval.
V minulosti som hral futbal, no skončil som v mladom veku. K deťom som mal vzťah od mladých liet. Už ako pätnásťročný som robil vedúceho v pionierskom tábore. Mal som na starosti dievčatá. Vždy som ich vedel pochopiť, preto bola práca pre mňa oveľa jednoduchšia ako pre iných, ktorí s nimi nikdy nepracovali. Možno aj preto, že mám doma dokonalý „babinec“ – manželku a dve dcéry.
Dnešný florbalový klub sa skladá iba z dievčat. Chlapci o tento šport nemali v Nemšovej záujem?
– Mesto malo silnú futbalovú základňu. S pánom Chmelinom sme sa dohodli, že futbal bude mužskou doménou a florbal budú hrať dievčatá.
V roku 2002 bol florbal na Slovensku neznámym športom. Mali ste o ňom dostatočné informácie?
– Skutočne bol u nás iba „v plienkach“. V Česku sa hral už desať rokov.

O severských krajinách ani nehovorím. Bolo náročné zohnať dostatok materiálov na vzdelávanie. Učili sme sa prevažne od našich západných susedov. V Čechách sme robili skúšky.
Našťastie, zachytili sme prvý rýchlik. Začali sme od najmenších detí a postupne sme si vytvorili koncepciu. Dnes začíname už u malých škôlkarov.
Bol o florbal záujem už od začiatku?
– V Nemšovej nefungoval dievčenský šport. Niekoľko jedincov sa točilo okolo volejbalu a stolného tenisu. Zo začiatku sme mali sedem dievčat. Dnes sa ich počet pohybuje okolo stopäťdesiatich. Dnes sa k nám vracajú hráčky po materskej dovolenke. Snívame o tom, že raz v tíme uvidíme mamu s dcérou. Na to si však ešte musíme chvíľku počkať.
Spomeniete si ešte na prvé nábory?
– Začínali sme krúžkom za Základnej škola Janka Palu. Chodili sme po školských súťažiach. Postupne si však nechceli iba pinkať loptičku v telocvični a ich počet neustále pribúdal. Prichádzali aj žiačky z okolitých obcí. Dnes sme hrdé na mnohé z nich, ktoré to dotiahli až do reprezentácie. Dievčatá mali vysoké ciele a chceli napredovať. Dnes sú vzorom pre mladšie ročníky.
A čo trénerské zázemie v začiatkoch?
– Čerpali sme inšpiráciu z Českej republiky. Niečo nás naučili, i keď je pravda, že všetky tajomstvá nám nepodali. Nehral sa vtedy technický florbal na úrovni ako dnes. Vtedy stačili dve hráčky, ktoré dokázali urobiť dobrý výsledok. Dnes potrebujete mať dve vyrovnané päťky.
Dôležité bolo, že od začiatku som mal okolo seba dobrých ľudí, ktorí boli ochotní pomáhať po trénerskej stránke.
Dnes sa vyhľadávaniu mladých talentov venuje aj dcéra, ktorá je učiteľkou v Bolešove.
Je práca s dievčatami náročnejšia?
– Chlapci si dajú po papuli a je pokoj. Keď sa však dievčatá nahnevajú a rozplačú, je koniec. Sú o niečo špecifickejšie. Tréner musí mať skúsenosti, pochopenie, toleranciu a trpezlivosť. Potom sa darí a prichádzajú výsledky.

V neďalekom Pruskom funguje ďalší florbalový klub. Ako vychádzate s konkurenciou?
– Pán Tarabík s nami v minulosti spolupracoval. Prvý rok medzi elitou u nás hralo osem dievčat z Pruského. Neskôr sa osamostatnili a vytvorili vlastný klub. Päť hráčok prešlo ku konkurencii, no osobne s tým nemám problém. Nikomu nebránime v rozvoji. Dievčat máme dosť.
Nedokážeme každý rok útočiť na titul a pokiaľ majú hráčky chuť posunúť sa ďalej, podporíme ich. Už dlhé roky sa držíme medzi špičkou Slovenska. Naším cieľom nie je zažiariť a zhasnúť, ale dlhodobo rozvíjať klub, aby sme stále patrili medzi to najlepšie v republike.
Ženský šport na Slovensku sa častokrát obmedzuje na dievčatá maximálne vo veku vysokoškolského štúdia. Následne už riešia prácu, rodinu a nemajú dostatok času na šport, ktorý ich neuživí. Vnímate to?
– Pociťujeme to ako problém. Pokiaľ sú dievčatá na základnej škole, všetko je v poriadku. Na stredných školách je to ešte ako-tak, no už vysoká škola prináša komplikácie. Zväčša trénujú samy. Stretnú sa s nami raz za týždeň počas víkendových zápasov.
O florbale koluje fáme, že ide o lacný šport. Stačí florbalová hokejka a loptička. Súhlasíte?
– S finančnými problémami sa na Slovensku borí každý šport. Záleží na systéme klubu. Mám dojem, že sme jediní, kde si dievčatá neplatia členské. Stanovili sme si pravidlá už v začiatkoch a nerád by som to menil.
Pravdou je, že na turnajoch si dievčatá platia ubytovanie, stravu a dopravu. Výrazným spôsobom nám pomáha mesto formou prenájmu haly zadarmo, čo je na Slovensku raritou. Podporu máme v mestskom zastupiteľstve na čele s primátorom.
V neposlednom rade veľkou mierou vypomáhajú rodičia zabezpečením dopravy hráčok na zápasy. V minulosti nám pomáhal postaviť sa na nohy pán Chmelina.
Nájdu sa v meste sponzori, ktorí vám pomôžu?
– V tomto smere je to zlé. Podnikateľov je síce veľa, ale takmer nikto nemá o ženský florbal záujem, čo mi je veľmi ľúto. S deťmi trávime veľa času, snažíme sa ich vychovávať od útleho detstva.
Skôr nám pomáhajú rodičia.
Vaše dcéry už dávno vyrástli, ale vy ste pri florbale zostali. Prečo?
– Mám radosť z detí. Zostalo mi to od tínedžerských čias. Nikdy som nebol pedagógom, no vzťah k mladým ľuďom mám mimoriadne kladný.
Všetko to, čo sa nám podarilo vybudovať, by nevzniklo bez podpory manželky. Dovolím si povedať, že je polovica nášho úspechu. Bez jej podpory, pochopenia a osobného vkladu by toto všetko nebolo možné.
Koľko času týždenne venujete florbalu?
– Aj keby mal deň štyridsaťosem hodín, stále je to málo. Veľakrát robím administratívu po nociach. V novej sezóne budeme pôsobiť až v ôsmich kategóriách, takže úsporu času neočakávam.