POVAŽSKÁ BYSRICA. Súťaž Veterán Tour Manín je spanilou jazdou historických vozidiel po Považí. Organizátori na zastávkach umožnili motoristickým nadšencom aj prehliadku vozidiel. Záujem bol veľký, veď vidieť napríklad 92-ročné auto, ktoré je vyblýskané a najmä funkčné, nie je každodenná záležitosť. Čas bol aj na rozhovory s majiteľmi či šoférmi veteránov.
Vyhráva každý
Podujatie zorganizoval v Považskej Bystrici už po dvanásty raz Klub historických vozidiel Považie, ktorý spolupracuje aj s armádou na Tankových dňoch Laugarício.
„Nejde nám o počet, ale viac o zaujímavé vozidlá, aby aj diváci mali zážitok,“ hovorí predseda klubu a riaditeľ pretekov Štefan Blaško. Záujem o veterány bol veľký. Tento rok mohli diváci obdivovať 59 osobných áut a 7 nákladných.

Hoci Veterán Tour Manín sú preteky, v tomto prípade vôbec nejde o rýchlosť. „Vyhráva každý, kto príde do cieľa. Samozrejme, že všetci musia dodržiavať predpísanú rýchlosť, čo ale nie je problém, pretože šesťdesiatka je už pre nás ozaj rýchla jazda,“ s úsmevom dodal.
Namiesto rýchlostnej páky pedále
Najstarším vozidlom bol Ford model T z roku 1926. Je to prvé sériovo vyrábané auto na svete, ktorým Henry Ford začal revolúciu v automobilizme. Tieto autá vyrábal od roku 1908 do roku 1927 a vyrobilo sa ich vyše 15 miliónov.
Kedysi bežne jazdiace po cestách, dnes už sú vzácnosťou. Vladimír Moško z Púchova naň nedá dopustiť. „Jazdí sa na ňom ináč ako na súčasných autách. Rozdiel je v tom, že má tri pedále, ale ani jeden nie je plyn či spojka. Rýchlosti sa radia pedálmi, plyn pridáva pákou pod volantom, kde je ešte druhá páka, ktorou sa nastavuje predzápal a počas jazdy bohatosť zmesi. Chvíľu mi trvalo, kým som si

zvykol. Najskôr som si musel všetko naštudovať, až potom som sa odvážil jazdiť,“ vysvetlil.
Auto sa páči aj jeho mame Márii Moškovej, ktorá vyzdvihla najmä pohodlné sedenie. „Jazda na ňom je však v dnešnej dobe nebezpečná, pretože súčasné vozidlá sú veľmi rýchle a tento veterán jazdí maximálne 60-kilometrovou rýchlosťou. Ale keď ideme v kolóne, je to super,“ doplnila.
Jediné na svete
Peter Baliga z Bratislavy prišiel na Tatre 147 DC5 z roku 1959. Nákladné auto je podľa neho skutočnou vzácnosťou a pravdepodobne už posledné na svete. „Základ bol vyrobený v Tatre Kopřivnice a nadstavba v Podpolianskych strojárňach Detva. Podľa evidencie ich bolo vyrobených len 794 kusov,“ vysvetlil.
Tatrovku sa mu podarilo nájsť náhodou v Španielsku v baniach, dokonca má autentickú korbu. Prezradil, že auto opravovali asi štyritisíc hodín, ale nebanujú. „Z Podpolianskych strojární máme v takejto modro-krémovej farbe aj lanový bager, ktorý patrí k Tatre 145,“ doplnil s tým, že do Považskej Bystrice prišli po vlastnej osi. „Ako sa nám išlo? Ako na nákladnom aute zo šesťdesiatych rokov. Ale za päť hodín sme to zvládli,“ zasmial sa.
Kanón upútal najmä chlapcov
Vojenský ťahač Tatra T-813 8x8 určite nepatrí medzi najstaršie vozidlá. Má rok výroby 1980 a priťahoval najmä mužov. Deti dávali prednosť protilietadlovému kanónu S 60 z roku 1973.

Veľa otázok dávali aj majiteľovi Miroslavovi Janíčkovi z Trnavy, ktorý sa zaoberá najmä vojenskými vozidlami. Prezradil, že ich má viac. Každé jedno si vyžiadalo množstvo hodín, aby mohlo jazdiť. Napríklad T-813 opravoval rok.
Záľuba na celý život
Majitelia veteránov nemajú záľubu len v jazdení. Druhou záľubou je ich opravovanie. Auto kúpia v zlom technickom stave a postupne ho dávajú dohromady. Venujú tomu stovky hodín a s radosťou sledujú, ako sa ich auto postupne mení.
Svoje o tom vie aj Ján Mitošinka z Bratislavy, ktorý sa venuje oprávam veteránov už dlhé roky. „Náhradné diely sa dajú na niektoré autá pozháňať, ale na niektoré nie. Ale ja si ich väčšinou vyrábam sám,“ povedal.
Svojou záľubou „nakazil“ aj rodinu. Jeho dcéra prišla s priateľom Petrom Hajdu na Škode 1202 – sanitka. Podarilo sa im ju dostať do pôvodného stavu, dokonca aj jej vybavenie bolo originálne.
Podobných veteránov bolo na súťaži oveľa viac. Každý z nich bol svojím spôsobom jedinečný a dôkazom, ako v minulom storočí pokračoval pokrok.