NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Rozhlasový moderátor a herec Ján „Johny“ Peťko (48) dopíjal alkohol na staniciach po hocikom, z Divadla SNP v Martine ho vyrazili, prišiel o najbližších priateľov.
Alkohol ho už v štrnástich rokoch zlákal do pekla. Pokusy o samovraždy striedali pobyty na psychiatrii a tvrdé protialkoholické liečenia. Ostal na ulici sám. Iba fľaša a on.
Démon chlast mu na roky pomiatol hlavu a mozgové bunky. Svoju krutú životnú cestu odhalil v knihe, ktorá sa nemôže volať inak ako Démon chlast. Kniha je mementom.
Nielen pre tých, ktorí sú na ceste k závislosti.
Odhaliť v knihe do poslednej bodky život alkoholika, ktorého ľudia predtým poznali ako úspešného moderátora a herca, nie je určite jednoduché. Čo bolo impulzom takéhoto rozhodnutia?
– Po rokoch abstinencie som spadol do recidívy a napokon ušiel hrobárovi z lopaty. S knihou som už koketoval dávnejšie. Len som váhal, či to vydať, pretože moji rodičia by sa z toho zrútili. Aj tak som im dosť nastrpčoval život svojím chlastom. Vtedy som to nechal tak. Ale keď som tomu hrobárovi z lopaty ušiel, tak som si povedal, že človek nikdy nevie, či tu bude aj zajtra alebo pozajtra. My, závislí, totiž nikdy takúto istotu nemáme. Tak som sa rozhodol vydať knihu Démon chlast, pretože to tomuto svetu dlžím. A dlžím to aj svojmu osudu, svojej rodine, dcérke i doktorom. Dlžím to aj tým, ktorí boli na liečení a napokon to nezvládli a už nie sú medzi nami.
Výpoveď alkoholika osloví mnohých. Mnohým určite aj pomôže vrátiť sa do normálneho sveta a uniknúť pitiu.
– Prešiel som si naozaj peklom. Už horšie peklo neexistuje. Mám za sebou tri samovražedné pokusy, dve plné liečenia, tridsať zastavení ťahov. Alkoholikom môžem knihou nastaviť zrkadlo. V podstate žijeme všetci rovnaký život. Ale môžem pootvoriť dvere do duše a psychiky človeka pre rodinných príslušníkov a príbuzných závislého. Oni totiž vôbec nemajú „šajnu,“ čo sa s tým človekom deje, prečo sa správa tak, ako sa správa, prečo je nútený piť alebo brať drogy.
(zdroj: MARTIN ŠIMOVEC)
Vy ste boli človek spojený s divadlom, rozhlasom i televíziou. Uvedomovali ste si, že takáto spoveď môže byť pre vás definitívnou bodkou do tohto sveta? Spolupráca s alkoholikom určite v takejto sfére nič dobré nemôže priniesť.
– Z umeleckej brandže som už dávno preč, dnes túto sféru vôbec neriešim. Keď idete na západe na pohovor do práce a poviete, že ste závislý a abstinujete, tak človeka zoberú všetkými desiatimi. Vedia, že človek, ktorý bol závislý a abstinuje, tak sa z neho stáva workoholik. Je vďačný za každú príležitosť a snaží sa nesklamať. Je tam síce veľké riziko, že do toho znova vpadne. Ale dávajú im šancu.
Na Slovensku je pravdepodobne prístup na pohovore k abstinujúcemu alkoholikovi odlišný.
– Keď na Slovensku oznámite, že ste abstinujúci alkoholik, dajú od človeka ruky preč. Ako keby ste boli dajaký prašivý pes. Je to vec osvety. Tí ľudia nevedia, čo závislosť prináša, ako je človek výkonný, keď abstinuje. Na Slovensku je to celé na hlavu. Zatiaľ.
Kedy ste začali prvýkrát cítiť, že alkohol prestávate zvládať a stávate sa závislým?
– To príde a vy to vycítite. Bežný konzument, ktorý pije príležitostne a nemá dedičné predpoklady, tomu stačia dve deci vínka a je vyškerený hodinu. Závislý potrebuje pred sebou kýbeľ alkoholu, aby to uvoľnenie zažil aspoň na chvíľku, keď už je v ďalšom štádiu alkoholizmu. Keď máte stále chuť na víno, pivo alebo pol deci. Keď ráno vstanete a prvé siahnete po poháriku, lebo nie ste schopný fungovať. Ani vstať z postele. Tam už je ten výstražný prst. A u mňa to bolo už počas vysokoškolského štúdia. Už som stále rozmýšľal, kedy odbehnúť na pivo a pol deci, aby som dobil baterky.
Alkoholici mávajú často rodinné predispozície. Ako to je u vás?
– Mám aj rodinné predispozície, ale rodičia nepijú. Ale z maminej strany, čo sa týka chlapov, tak to bolo strašné. Tým, že som popíjal od štrnástich rokov, namočil som sa do alkoholizmu až po uši. Keď som mal dvadsaťštyri rokov, bol som na prvom liečení. U mňa sa stretli dedičné predpoklady s intenzívnym popíjaním.
Novinár Ivan Mego: Keby som mal vlastnú rodinu, tak to nerobím Čítajte Veľa ľudí podľahne alkoholu v kombinácii s ťažkou životnou situáciou. Stretlo niečo podobné aj vás?
– Samozrejme, existujú aj spúšťače. Väčšinou si však alkoholik hľadá výhovorky, aby mohol piť. Aj keď chvíľu abstinuje, potom iba vyčkáva na príležitosť. Keď sa poháda doma, keď má problémy so ženou. Aby si pred sebou a okolím mohol ospravedlniť, že znovu začal piť. Bežný človek, keď má aj rodinný problém alebo nejaký skrat, tak sa večer ožerie a na druhý deň mu je strašne zle. A potom dva dni skuvíňa. Lenže človek s predpokladom na závislosť v tom pokračuje denno-denne. Teraz si predstavte, ako je bežnému človeku po silvestrovskej opici. Alkoholikovi je takto zle každý deň, každý týždeň a mesiac i rok. Organizmus a psychika to nevydržia. Telo skolabuje.
Opíjali ste sa v spoločnosti alebo v samote?
– V spoločnosti. Doma som sám nepil. Chodil som po baroch, krčmách, staniciach. Keď bola spoločenská akcia, všetci išli domov a ja som pokračoval. Mne to bolo úplne jedno, kde pôjdem ešte v noci. Mnohokrát som skončil do rána na stanici.
Určite sa postupne menil aj okruh vašich priateľov.
– Priatelia, ktorí nemali k alkoholu nikdy blízko, dávali postupne ruky odo mňa preč. Už som bol pre nich na nevydržanie. Už som len somroval a prosil ich o peniaze, ktoré som potreboval na chlast. Ostal som pri tej istej vrstve, ktorá ma ten istý problém, ako ja. Končil som na stanici v najnižšej cenovej skupine s hocikým. Bolo mi to jedno. Dopíjal som poháre s alkoholom po hocikom.
Vy ste dlhé roky moderovali v rozhlase, boli ste členom Divadla SNP v Martine, objavovali ste sa v televíznych seriáloch. V zamestnaní ste si alkoholom určite poriadne „zavarili“.
– V umeleckej brandži sa alkohol toleruje odtiaľ – potiaľ. Z divadla v Martine ma vyhodili. Ja som dal výpoveď a bol som taký opitý, že som si to ani nepamätal. Keď som chcel výpoveď stiahnuť, nechceli to pripustiť a boli radi, že sa ma zbavili. V rádiách tiež vedeli, že mám s alkoholom problém. Ale pokiaľ som bol výkonný a neurobil „prúser“, tak bolo fajn.
Nastali však problémy napokon aj v rádiu.
– Keď prídete za mikrofón, hapkáte a koktáte a napokon spadnete pod mixážny pult, tak to už je pre zamestnávateľa problém.
Pes na reťazi je ako človek v okovách Čítajte Určite prišli s množstvom alkoholu aj výrazné zdravotné problémy.
– V prvom rade išla do kelu psychika. Nervozita, podráždenosť, výbuchy hnevu. U niektorých aj fyzické napádanie. Aj ja som sa pobil na zábavách i v herniach. Jeden čas som bol totiž často aj v herniach. Pečeň išla postupne do prdele. Našťastie je to orgán, ktorý sa dokáže ako tak zregenerovať, pokiaľ nie je chytená a prestanete piť. Prepité mozgové bunky však už nikto nevráti. Paradoxne sa človeka chytajú choroby, aj keď začne abstinovať. Alkoholické cukrovky, srdcové a cievne choroby. Upchávanie ciev, odrezané nohy, infarkty, demencia.
Máte za sebou tri samovražedné pokusy. Verili ste, že sa vám niekedy zo svete alkoholika podarí vymaniť?
– Nie. Práve preto ma to k tým samovraždám dostalo a dohnalo. Zrazu som zistil, že napriek liečeniu, napriek zastavovaniu ťahov, som to nezvládal. V záverečných fázach som už chlast nenávidel. Pil som preto, lebo som musel. Bol som otrokom alkoholu. Videl som, že celá rodina bola zosypaná, prišiel som o priateľov i o robotu. Všetci dávali odo mňa ruky preč. Zostal som na ulici. Len ja a fľaša. Chcel som mať po samovražde navždy pokoj.
Ako sa spätne pozeráte na tri neúspešné pokusy o samovraždu, ktoré boli najťažším obdobím vo vašom živote?
– Bol to zázrak, že ma vždy niekto vrátil naspäť. To bol tiež jeden zo spúšťačov, prečo som sa pustil do knihy. Pochopil som, že ešte nejakú misiu na tomto svete mám, keď ma nechcú tam hore prijať. Banovať teraz nad tým, čo som povystrájal, by nebolo namieste. Patrilo to k môjmu životu a ja som sa dokázal opäť postaviť na vlastné nohy. Mojou inšpiráciou sa stala dcérka. Preto si dávam pozor, aby mi znova netresklo v hlave a neskončil som v tom. Bojím sa toho.
V akom období ste sa pokúsili o samovraždu?
– Vždy sa to zopakovalo v priebehu dvoch-troch rokov. Okrem toho, že som bol hladinkový alkoholik, potom som prepadol do kvartálneho pitia. Tri mesiace som cucal, skončil som na zastavení ťahu na psychiatrii. Napichali ma a opäť som strúhal dobrotu tri i štyri mesiace. To mi možno zachránilo život, že sa to telo podarilo ako tak zregenerovať. Keď som však chodil štyrikrát do roka na psychiatriu, povedal som si, čo to je za život.
Ako ste si chceli vziať život?
– Prvýkrát to bola kombinácia liekov a chlastu, druhýkrát som si k liekom a alkoholu pustil aj plyn. Tretíkrát som si podrezal žily. Zobudil som sa až na áre s ofačovanými a pozašívanými rukami. Do jednej žily išla krv, do druhej infúzia. Vytrhol som si vtedy krv aj infúzku. Po prebudení som na lekárov kričal, prečo ma zachránili. Nechcel som žiť. Bolo mi strašne zle.
Po tretej záchrane na hranici života a smrti ste si napokon povedali dosť? Chcú ma tu na Zemi...
– Zaťal som sa, odišiel som do Anglicka a držal som sa. V Londýne som žil a pracoval osem rokov. Nešlo mi do hlavy, že aj po treťom pokuse o samovraždu som stále tu. Rozmýšľal som nad tým, ako je to možné. Ľudia s ťažkými chorobami bojujú o život a aj tak zomierajú a ja som bol stále tu. Ožran, ktorý všetko ničí a pokúsi sa o samovraždu trikrát.
Zvíťazila vo svetovom finále súťaže v Sanreme Čítajte
Nespadli ste aj do inej drogovej závislosti, neboli ste aj na mäkkých alebo tvrdých drogách?
– Alkoholik nepotrebuje inú závislosť. Alkoholik nepotrebuje brať drogy. Narkoman zasa nepotrebuje chlastať. Ale keď sa človek dostane z jednej závislosti, zvykne preskočiť na druhú. Mozog si stále potom hľadá inú závislosť. Ten čo sa dostal z gamblerstva, dal sa na chlast. Ten, čo bol alkoholik, prestal piť a začal koketovať s drogami. Jedna závislosť úplne stačí. Aj tá človeka dokáže zabiť.
Vy ste sa objavili v niekoľkých televíznych seriáloch. Neláka vás návrat na televíznu obrazovku?
– Vôbec nad tým nerozmýšľam, nevidím dôvod, že prečo. Mám svoju misiu a zmysel života vidím práve v tom, čo teraz robím. Pre mňa to má omnoho väčšiu hodnotu ako šaškovať niekde pred kamerou v nejakom seriáli, ktorý si pozrie pár ľudí. Keď človek prestane piť a ujde hrobárovi z lopaty, úplne prehodnotí svoj život. Moje priority sú už úplne inde. Netúžim po nejakej sláve a skákať v televízii alebo byť za mikrofónom v rádiu. Načo? Knihami na svete po sebe zanechám niečo zmysluplné. Mám už svoj vlastný príbeh. Nechcem už skákať v divadle vymyslené príbehy. Jediné, čo mám v hlave v spojení s divadlom, je to, že by som pripravil monodrámu. Samozrejme, spojenú s témou alkoholizmu.
