NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Klavirista a spevák Jozef Hollý vypredáva svoje vystúpenia po celom Slovensku.
Cez účinkovanie v Žilinskom Bigbande, kúpeľnom orchestri v Nemecku, luxusných hoteloch vo Švajčiarsku i Lodi snov známej zo seriálu Traumschiff sa vrátil na rodnú pôdu. Jeho Piano Show žne úspechy medzi priaznivcami hudby všetkých generácií.
V Novom Meste nad Váhom zahral so svojou kapelou energickým štýlom upravené skladby klasickej a filmovej hudby prepojené s modernými žánrami popu a jazzu.
Vy ste si po prvýkrát sadli za klavír už ako štvorročný. Vycíti malé dieťa, že ma bližší vzťah ku klavíru ako ku hračkám?
– Myslím si, že som na to neprišiel ja, ale rodičia. Otec bol hudobník. Mali sme taký starý klavírik. Tak som to naskúšal. Už ako malý som spieval, naspamäť som poznal množstvo básničiek. Ústa sa mi nezavreli, čo je aj dodnes. Otec vycítil, že mám hudobný talent.
Hlavnú tému filmov venujú výročiu vzniku Československa Čítajte Práve na umeleckých školách mnohokrát nadšenie venovať sa hudbe v talentovaných študentoch opadne.
– Mal som jedinečnú pani učiteľku. Bola mojou druhou mamou v hudbe a v hudobnej škole. Mal som obrovské šťastie, že som sa s ňou ako žiak stretol. Dodnes jej za to ďakujem.
To isté sa udialo aj počas môjho pôsobenia na konzervatóriu v Žiline. Tam som mal perfektnú pani profesorku.
Kedy ste začali vnímať, že klasická klavírna hra nebude pre vás to , čomu by ste sa chceli dlhodobo venovať?
– Mal som vtedy šestnásť rokov a bol na konzervatóriu. Začal som hrávať v Žilinskom bigbande. Tam som pričuchol k jazzu, začalo ma to veľmi baviť. Mal som v triede výborného jazzového klaviristu, ktorý mi ukázal tie prvé ťahy. Veľmi ma to chytilo a v bigbande som rád hral.
Potom som sa dostal do kapely v zahraničí. Vždy som rád miešal rôzne hudobné žánre. Nechcel som ostať iba pri klasike, ale ani nie iba pri jazze. Bavilo ma všetko. Zo všetkého trošku a rád som to spájal. To počuť aj na mojich koncertoch.
Nemôže sa stať, že v päťdesiatke alebo šesťdesiatke vás spätne nadchne tradičná klavírna klasika?
– Nie. Nemyslím si to. Skôr mi napadne, čo bude vtedy s mojimi prstami alebo mojou energiou a silou. Na koncertoch dávam do toho všetko. Všetko ide zo mňa von. Nikdy nedokážem odfláknuť ani jeden koncert, nikdy som to neurobil.
(zdroj: MARTIN ŠIMOVEC)Zdravotný stav klaviristu, ktorý je hodiny počas cvičenia sklonený za klávesmi a sedí, treba určite pravidelne udržiavať.
– Pokiaľ sa dá, športujem, ale problémy cítim. Pred dvoma rokmi ma boleli dosť výrazne kĺby. Trvalo to dosť dlho. Prešiel som si rôznymi tabletkami a čínskou medicínou. Nič nepomáhalo. Jedna známa športovkyňa mi odporučila výživový doplnok pre kone.
Aj ste to napokon vyskúšali?
– Pol roka som sa tomu vyhýbal. Bolo mi to naozaj veľmi zvláštne. Ale boli tam kolagénové a stopové prvky. Len sú vo väčšom množstve. Viacerí odborníci a doktori mi povedali, že tam nemôže byť nič zlé. Musím sa priznať, že práve toto mi pomáha. Čítal som aj na internete, že to športovci užívajú. Postavilo ma to na ruky, ktoré ma veľmi boleli.
Dá sa po rokoch koncertovania povedať, že vo vás niektoré skladby navždy vyhoreli a prestali ste ich hrávať?
– Áno, určite sú skladby, ktoré aj jeden rok vôbec ne-hrám. Ale potom sa k nim vrátim. Stáva sa to, ale nie je to vyslovene tak, že by som ich začal neznášať, pretože ich často hrávam. Potrebujem niekedy od nich iba dočasnú pauzu.
Vy ste koncertovali dlhodobo v zahraničí. Účinkovali ste aj v kúpeľnom orchestri v Nemecku či v rôznych luxusných hoteloch vo Švajčiarsku. Napokon i na lodi. Čo to klaviristovi dá, naopak, čo mu to z kariéry vezme?
– Záleží na tom, koľko rokov človek v zahraničí ostane. Najskôr to dáva veľmi veľa. Ja som predtým nehrával napríklad vôbec muzikály. V kúpeľnom orchestri sa klavirista musí naučiť hrať práve muzikály i operety. Po stránke repertoáru mi to dalo strašne veľa. Rokmi to však postupne začína stagnovať. U mňa určite. Vždy som cítil, že som sólový hráč. Lákala ma pozornosť ľudí. Vedel som, že toto nie je moja cesta a potreboval som sa osamostatniť .
Nie je vám smutno, že o klavírnu hru v klasickom prevedení záujem na Slovensku výrazne poklesol?
– Ten pokles záujmu o vážnu hudbu nie je iba na Slovensku. Je to všade. Debatoval som s klasickými hráčmi i učiteľmi, ktorí si išli privyrobiť na loď. Klasika je špecifickejšia. Je častokrát náročnejšia. Ľudia sa do klasiky často nerozumejú, je to pre nich oveľa zložitejšia hudba.
Dá sa v tomto smere zlepšiť situácia?
Pripravujú zbierku školských pomôcok. Pomôže deťom zo sociálne slabších rodín Čítajte – Ja by som zmenil prístup už na samotných základných umeleckých školách. Už na koncertoch pre rodičov, ktoré organizujú základné umelecké školy, sa často hrá iba moderná klasická hudba. Tá práve veľmi ľúbozvučná nie je. Pritom rodičia často nie sú hudobne vzdelaní. Koncert je potom pre mnohých rodičov veľmi náročný a nemajú tam chuť ani ísť. Preto sa snažím klasiku ukázať v inom svetle. Že to môže aj takto pútavo fungovať.
Veľa ľudí je prekvapených, že klavirista Jozef Hollý začal za klávesmi aj spievať. Kedy vznikol tento nápad?
– K spevu som mal vždy blízko, ale nikdy som to tak ne-bral, že by som mal profesionálne spievať pred ľuďmi. Zlom prišiel v kapele v zahraničí, keď mi kapelník povedal, aby som si naštudoval skladbu a na koncerte ju spieval. On mal tendenciu, aby každý v kapele spieval. Keď som po dlhých rokoch počul svoj hlas, bol som zhrozený (smiech). Nespieval som dobre, nebolo to ono. Dnes sa mi však stane, že mi viacerí ľudia povedali, že je tam podobnosť farby s hlasom Eltona Johna. Ale ja to tak určite necítim. Možno v niektorých polohách.
Vy hráte na koncertoch na elektronickom krídle. Ako sa dá rozmerný nástroj pri množstve presunov udržať v dobrom technickom stave?
– Práve preto sa dá dobre udržať počas presunov v dobrom stave, že je to elektronické krídlo. Keďže na Slovensku je žalostná situácia s klasickými krídlami, nemám inú možnosť, len si ho voziť so sebou. Samozrejme, som veľmi rád, keď niekde prídem a je tam krídlo v dobrom stave a ešte aj dobre naladené.
Doma trénujete skladby na akom klavíri?
– Doma mám elektrický klavír. Má to viacero dôvodov. Túžim po krídle, veľmi živím túto myšlienku a obzerám sa po nejakom. Ale nie vždy som býval v dome, v ktorom som teraz už pár rokov. Predtým som žil dlhé roky v byte a tam bola elektronika pre mňa výhodná. Hlavne, keď som potreboval robiť v noci, mohol som mať slúchadlá a nebudil som susedov. A cvičiť doma na akustickom klavíri a potom prísť na koncert a hrať na elektrickom je tiež náročné.
Koľko hodín strávite denne za klavírom?
– Za klavírom trávim veľa času, ale nie je to také typické cvičenie. Aj skladám, aranžujem či spievam. Sú dni, keď za klavírom sedím štyri hodiny, sú dni, keď iba dve hodiny. Niekedy sa ku klavíru nedostanem vôbec, pretože koncert nepovažujem za cvičenie. Koncert je koncert a doma sa potom cvičí.
